Evanjelizácia – záleží na prostriedkoch?

V evanjelizácii neveriacich sa v dnešnom kresťanstve využívajú rôzne prostriedky. Stojí za nimi snaha uľahčiť neveriacim prijatie evanjelia. To môže znieť opodstatnene, avšak posolstvo kresťanov je, a vždy bude zvesťou o kríži – posolstvom o sebaobetovaní a oddanosti. Pre mnohých poslucháčov bola Ježišova zvesť pohoršením. So slovami: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Ján 6:60) ho opustili aj niektorí z jeho učeníkov. Kvôli svojej zvesti si Ježiš získal veľa nepriateľov.

Prečo ho odmietli? Ježiš vedel, že príčinou je ich záľuba k vlastnému životu – lipnutie na vlastných plánoch, cieľoch a žiadostiach.

Na rozdiel od Ježišovej zvesti dnešná „evanjelizácia“ zahŕňa nekonečné množstvo spôsobov, ktorými si užívajú ľudia vo svete. Účasťou na ich aktivitách a zábave robíme to isté ako oni.  Ako im takto môžeme ukázať, čo znamená „stratiť“ vlastný život (Marek 8:35)? Keď sa necháme strhnúť tým istým prúdom, ako môžeme zachrániť neveriacich? Náš prístup nás možno uchráni pred odmietnutím a prenasledovaním, ale nespasí ani nás a ani ich.

Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky. (1. Jánov list 2:15–17)

V tomto článku sa pozrieme na problémy spojené s tzv. evanjelizáciou a budeme ju porovnávať s prístupom Ježiša, Pavla a apoštolov.

I. časť: Základ pre evanjelizáciu

1 Čo je obsahom Ježišovej zvesti?

Skôr ako sa zamyslíme nad tým, ako hlásať evanjelium, teda ako pomôcť ľuďom pochopiť záchranu v Ježišovi, musíme si ujasniť, čo vlastne spasenie znamená. Existujú rôzne stránky spasenia, ktoré sú podstatné – Ježišova láska, ktorú preukázal v svojom živote a smrti, jeho božstvo, prostredníctvo, a omnoho viac.

Jednou stránkou, ktorá je úzko spojená s otázkou evanjelizácie, je chápanie obrátenia, ku ktorému Ježiš volal a ktoré sa prejavuje v odovzdaní sa a zmene života.

1.1 Obrátenie znamená úplnú zmenu života

Obrátenie je predpokladom pre prijatie Božieho odpustenia. Znamená obrátiť sa na Neho s úprimnou ľútosťou nad svojim hriešnym životom. Príklady obrátenia nájdeme v príbehoch o Zachejovi a o hriešnej žene:

Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človeku!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným, a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ (Lukáš 19:7–10)

Ktorýsi farizej ho pozval, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. (Lukáš 7:36–38)

Mnohými slovami a podobenstvami Ježiš ukazoval, že ozajstné obrátenie znamená odvrátiť sa od hriechu a činiť Božiu vôľu, čo znamená odvrátiť sa od života podľa vlastnej vôle k životu podľa Božej vôle:

„Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! (Matúš 22:36–39)

A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?!  (Lukáš 9:23–25)

Z Ježišových slov vidíme, že stať sa kresťanom vyžaduje vzdať sa pre neho celého života a usilovať sa robiť iba to, čo si praje Boh a nežiť pre nás samých. Táto zvesť sa mnohým zdá tvrdá a určite si ňou nezískame  veľa priateľov.

1.2 Obrátenie prichádza, keď si uvedomíme hriech vo svetle Božej svätosti

Obrátenie zahŕňa zmenu postoja k hriechu:

Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla. (Matúš 5:29–30)

Apoštol Peter dodáva:

…ale ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: „Buďte svätí, lebo ja som svätý.“ (1. Petrov list 1:15–16)

Dobrá zvesť evanjelia je veľmi radostná, ale zároveň veľmi vážna. Spôsob, akým ju ľuďom prezentujeme, by mal túto vážnosť odrážať. Len vtedy ľudia pochopia, že sú volaní k tomu, aby sa postavili pred svätého Boha a uvedomili si, že potrebujú obrátenie.

Evanjelizácia, ktorá je spojená s hľadaním potešenia a zábavy popiera Božiu svätosť. Nemôže viesť človeka k bázni a k poznaniu, ako ďaleko ho jeho hriech od Boha oddelil. Postoje, slová a správanie kresťana by mali byť pre neho naliehavým volaním:

A preto, moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti, ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči. Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní, Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia, medzi ktorým svietite ako svetlá na svete tým, že sa držíte slova života na moju slávu v Kristov deň, že som nebežal nadarmo a nenamáhal sa zbytočne.  (Filipanom 2:12–16)

Život v bázni znamená chodiť v hlbokom rešpekte pred Bohom, žiť uvedomelo a triezvo a rozhodovať sa len pre to, čo je skutočne dobré a sväté. Tým oslávime Boha a vydáme svedectvo o sile, ktorou premieňa tých, ktorí sa mu podriaďujú. Práve takéto svedectvo ľudia potrebujú.

1.3 Nasledovať Ježiša znamená odvrátiť sa od sebeckého a svetského spôsobu života.

Množstvo ľudí (vrátane veriacich) venuje veľa času sebe samým pri všemožných aktivitách a koníčkoch. Obrovské množstvo času, peňazí a úsilia premárnia na seba. Hľadaním naplnenia v týchto aktivitách prichádzajú o radosť, ktorú im chce Boh darovať a zanedbávajú materiálne a duchovné potreby druhých.

Porovnajme to s Ježišovým príkladom. Ježiš si uvedomoval naliehavosť duchovných potrieb ľudí. Tak veľmi ich miloval, že vždy upriamil svoju pozornosť na to, ako im slúžiť. Aká silná musela byť jeho túžba slúžiť, keď aj v tej najväčšej bolesti na kríži nemyslel na seba, ale na ľudí okolo seba – na starostlivosť o matku a tiež na zločinca, ukrižovaného s ním. (Lukáš 23:39-43, Ján 19:26-27) Taký bol celý jeho život. Žil naplno pre druhých a zabúdal na seba. S neúnavnou odovzdanosťou im pomáhal poznať Otca a učil ich, čo znamená žiť z viery.
V Biblii nenájdeme jedinú situáciu, kedy by Ježiš hľadal svoje vlastné potešenie alebo robil veci, ktoré by neslúžili duchovnému dobru.

Aj nás volá k tomu, aby sme nasledovali jeho príklad: „nenávidieť/ stratiť vlastný život, zomrieť, niesť kríž a milovať tak, ako on“ (Ján 12:25-26; 15:9-17; 13:34; Lukáš 14:25-33).

Ľudí vo svete zaujíma, aký úžitok im niečo prinesie a čo im dá radosť a dobrý pocit…

Kresťana zaujíma, ako sa môže naplno odovzdať Bohu, milovať svojich bratov a sestry vo viere, pomôcť druhým nájsť Božiu lásku, ako viac rásť vo viere a odmietať žiadosti sveta…

Niektorí veriaci vynakladajú veľa úsilia na to, aby ukázali, že kresťania sú ako neveriaci, a tým ich pritiahli k „evanjeliu“. Ako je to možné, veď Ježišov život bol tak diametrálne odlišný od sveta? Ako to môžeme nazývať kresťanstvom?

Hriešnik, ktorý o sebe vie, že je hriešny, je na tom lepšie ako nábožný človek, ktorý neposudzuje svoj hriech. Je smutné, že niektorí ľudia, keď sa raz odvrátili od hriechov starého života, sú zvádzaní (často práve náboženskými skupinami) k tomu, aby žili zároveň svetský aj kresťanský život. Tento zvod je veľmi ťažké odhaliť a vymaniť sa z neho, pretože svetskosť býva zamaskovaná pod „duchovným“ zovňajškom.

V časti „Časté výhovorky“ sa neskôr pozrieme na niekoľko bežných argumentov na obranu svetskosti v kresťanstve. Teraz by sme radi pokračovali biblickým príkladom evanjelizácie v živote Ježiša a jeho nasledovníkov.

2 Ako Ježiš oznamoval ľuďom svoju zvesť?

Pozrime sa na Ježišovo stretnutie s bohatým mládencom:

Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“  (Marek 10:17–25)

Ježiš vedel, že tento človek nie je spasený. Boží nárok na jeho zmenu bol vysoký a dokonalý, ale nie nemožný. Hoci bohatý mládenec nebol pripravený obrátiť sa, Ježišova výzva bola tým najväčším prejavom lásky. Ježiš hovoril otvorene a o tom, čo mu chýba. Tým mu dal jedinečnú možnosť posúdiť svoje hriechy a odovzdať sa Bohu. Nesnažil sa ho získať záujmom o jeho záujmy. Išiel priamo k veci a keď ho zarmútený mladík nechcel nasledovať, nebežal za ním, aby ho utešil a cestu mu uľahčil.

Podobne aj my máme ľuďom zvestovať evanjelium priamo, jasne, s citlivosťou a Božou múdrosťou.

Samaritánka pri studni (Ján 4) tiež počula priame volanie. Ježiš využil situáciu, keď prišla po vodu a začal sa s ňou rozprávať o tom, že jej môže dať živú vodu. Potom sa dotkol citlivého bodu – jej života v cudzoložstve, ktorý žene bránil túto živú vodu prijať. Reagovala s veľkým údivom a vďačnosťou. V Ježišových slovách videla moc a Božiu lásku.

Príklady bohatého mladíka a Samaritánky ukazujú, že problém nie je v tom, keď s niekým hovoríme o Bohu priamo a čo najrýchlejšie. Rozhodujúci je postoj poslucháča. Podobenstvo o rozsievačovi hovorí o štyroch druhoch pôdy, ktoré predstavujú rôzne reakcie na evanjelium (Matúš 13:3-8 a 13:18-23). Semeno, ktoré sa rozsieva, je dobré a dobrá pôda ho prijíma s radosťou. Avšak iné druhy pôdy predstavujú zatvrdené  srdcia ľudí, ktorí evanjelium neprijímajú. Ježiš vysvetľuje, že ľuďom v obrátení nebránia Božie nároky, ale nedostatok otvorenosti.

Ježiš sa neobával, že niekoho urazí. Nie kvôli tomu, že by bol bezohľadný alebo necitlivý, ale pretože vedel, ako naliehavo potrebujú počuť pravdu. Preukázal im lásku, keď im prehováral do duše, aby sa postavili pred Boha a odovzdali mu život. Láska znamená povedať pravdu. Byť k niekomu priateľský bez pravdy a úprimnosti nie je láskou:

Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lukáš 9:57–62)

Z Ježišových úst zazneli silné slová. Nie sú výnimkou, aj letmý pohľad na evanjeliá odhaľuje, že drvivá väčšina jeho slov obsahovala výzvu hľadieť na život a svet Božími očami. Viacej sa k tejto otázke dozviete v téme „Láska, rozsudzovanie a súdenie“.

Ako zosúladiť Ježišov prístup s „evanjelizáciou“, ktorá sa chce ľuďom zapáčiť?

Na druhej strane, ak niekto sám nežije sväto, nebude schopný ukázať Boží nárok druhým. Ak chceme vedieť ako hlásať evanjelium, musíme sa najprv kriticky pozrieť na vlastný život.

Spravodlivý život a zvestovanie pravdy sa spravidla stretnú s odporom, ktorý v Ježišovom prípade viedol k jeho ukrižovaniu. Jeho násilná smrť je silným svedectvom proti hlásaniu slova „príjemnejším“ spôsobom. V šírení tejto nekompromisnej zvesti pokračovali Ježišovi učeníci, ako uvidíme v nasledujúcej časti.

3 Evanjelizácia apoštolov

3.1 Zvesť, ktorá prináša prenasledovanie

3.1.1 Prvotná cirkev

Už v prvej kresťanskej zvesti vidíme Petrovu priamosť a dokonca i to, ako usvedčuje Židov z ukrižovania Mesiáša.

“… Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: „Čo máme robiť, bratia?“ Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh.“ A ešte mnohými inými slovami ich zaprisahával a povzbudzoval: „Zachráňte sa z tohto zvrhlého pokolenia!“ Oni prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší. (Skutky 2:36–41)

Bolo to Božie slovo – svedectvo o Božom pôsobení a spáse, ktoré sa hlboko dotklo ľudských sŕdc. Tí, ktorí boli ochotní počúvať sa neurazili. Boli skôr otrasení, pretože dovolili Bohu, aby k nim skrze Petra prehovoril a usvedčil ich.

Kde ľudia Bohu nedovolia, aby k nim hovoril, tam ani najpresvedčivejšie spôsoby nepohnú ich srdcom. Skrze príťažlivé metódy je síce možné niekoho urobiť nábožným, ale nie kresťanom. (Výrazom „nábožný“ máme na mysli osvojenie si nábožného života bez skutočnej poslušnosti Bohu). Keď sa pravda hlása otvorene, títo ľudia budú odmietaví, pretože neprijímu nárok, ktorý na nich Boh skrze evanjelium kladie.

Na počiatku viedlo hlásanie evanjelia k prenasledovaniu kresťanov. Napriek tomu sa apoštoli nestiahli.

Kým hovorili k ľudu, prepadli ich kňazi, veliteľ chrámovej stráže a saduceji a zazlievali im, že učia ľud a ohlasujú zmŕtvychvstanie v Ježišovi. Položili na nich ruky a do rána ich dali do väzenia, lebo už bol večer… (Skutky 4:1–3)

Cirkev nebola príjemná každému. Pretože kresťania nasledovali Ježišov príklad a hovorili Božie slovo otvorene, museli znášať veľa prenasledovania.

Raz vás verejne hanobili a sužovali, inokedy ste boli spoločníkmi tých, ktorých stihlo to isté. Veď ste spolutrpeli s väzňami a s radosťou ste znášali, keď vás olúpili o majetok; lebo ste vedeli, že máte lepší a trvalý majetok. (Hebrejom 10:32–34)

Stalo sa presne to, čo predpovedal Ježiš – učeníci boli prenasledovaní práve tak, ako on (Ján 15:20).

(Pre ďalšie príklady pozri Skutky 5:17–42,  Skutky 6:8–8:3)

3.1.2 Pavol – zvesť bez kompromisov

Mocou Ducha hovoril slovo smelo kamkoľvek prišiel. Niektorí ho prijali radostne, iní sa pohoršili a niektorí ho prenasledovali s úmyslom zabiť ho. Pavol sa tým nenechal ovplyvniť a v každom meste aj naďalej kázal neohrozene, kým nebol donútený ísť ďalej.

V Ikóniu takisto vošli do židovskej synagógy a hovorili tak, že uverilo veľké množstvo Židov a Grékov. Ale Židia, ktorí neuverili, popudili a rozdráždili pohanov proti bratom. Zdržali sa tam však dlhší čas a smelo si počínali v Pánovi, ktorý vydával svedectvo slovu svojej milosti tým, že dával, aby sa diali znamenia a divy ich rukami. A obyvateľstvo mesta sa rozštiepilo: niektorí boli so Židmi, iní zasa s apoštolmi. Ale keď sa ich pohania a Židia so svojimi predstavenými chystali prepadnúť, potupiť a ukameňovať a oni sa to dozvedeli, utiekli do lykaonských miest, do Lystry a Derbe a do kraja okolo nich a tam hlásali evanjelium. (Skutky 14:1–7)

Takýto sled udalostí sa počas Pavlových ciest opakoval. Napriek tomu si nezvolil ľahšiu cestu. Nechcel ľudí získať skrze priateľstvo a účasť na ich svetskom živote. Keď prišiel do nejakého mesta, pri prvej príležitosti vošiel do synagógy a hovoril o Ježišovi. Nevyhol sa zvesti o jeho ukrižovaní, ktorá bola pre mnohých Židov kameňom úrazu. (Skutky 13:14-43)

Jeho horlivosť pramenila z tej istej lásky, ktorú mal Ježiš voči nespaseným ľuďom. Neodmietli ho kvôli nesprávnemu prístupu, ale kvôli tomu, že im hovoril pravdu. Kvôli nej bol pripravený znášať odmietnutie a odcudzenie.

Na základe osobnej skúsenosti napísal:

Veď všetci, čo chcú žiť nábožne v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovaní. (2 Timotejovi 3:12)

3.2 Čo povedal Pavol o tom, ako privádzal ľudí k evanjeliu?

Preto keď máme túto službu z milosrdenstva, ktoré sme dosiahli, neochabujeme. Zriekli sme sa tajnej nehanebnosti; nepočíname si úskočne, ani nefalšujeme Božie slovo, ale zjavujeme pravdu, a tak sa pred Bohom odporúčame svedomiu všetkých ľudí. A ak je naše evanjelium ešte zahalené, je zahalené tým, čo idú do záhuby. Im, neveriacim, boh tohto veku zaslepil mysle, aby im nezažiarilo svetlo evanjelia o Kristovej sláve, ktorý je obrazom Boha. Veď nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. Lebo Boh, ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo,“ zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista. (2. Korinťanom 4:1–6)

Pavlovi záležalo na tom, aby ľudí priviedol k pravému obráteniu a k osobe Krista, nie k sebe. Nepoužíval atraktívne formy, aby ľudí prilákal, ale jednoducho veril v moc Božieho slova, ktoré sa malo dotknúť ich sŕdc a vypôsobiť Božie konanie v ich životoch. Dôveroval, že hoci mnohí považujú jeho zvesť za tvrdú, ľudia, ktorí skutočne túžia po vzťahu s Bohom, ju pochopia.

Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci. (1. Korinťanom 2:1–5)

Adresátmi jeho listu boli kresťania z Korintu. Objavili sa medzi nimi spory, v ktorých niektorí kresťania vyzdvihovali schopných rečníkov, pretože rečnícke umenie bolo v gréckej spoločnosti vysoko cenené. Napriek tomu sa Pavol nepokúšal prispôsobiť svoju kázeň ich nesprávnym hodnotám. Napomína ich, že sú telesní a píše, že keď k nim prvýkrát prišiel, zámerne si zvolil jednoduchú reč, aby ich neupútal vonkajší prejav namiesto obsahu. Takto k nim malo prehovoriť samo evanjelium.

Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a naším prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu jeho poznania. Lebo sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha uprostred tých, čo sú na ceste spásy, i tých, čo idú do záhuby. Jedným vôňou smrti na smrť, druhým vôňou života pre život. Ale kto je na to súci? Nie sme ako mnohí, čo falšujú Božie slovo, ale hovoríme úprimne ako z Boha a pred Bohom v Kristovi. (2. Korinťanom 2:14–17)

Výzva je pre všetkých rovnaká, ale ľudia na ňu reagujú rozdielne – nie kvôli okolnostiam alebo spôsobu, akým ju ľuďom prezentujeme. Záleží na postoji ich srdca.

Pavol sa zmieril so skutočnosťou, že mnohí sa nad evanjeliom pohoršia. Kvôli tým, ktorí boli smädní po pravde ho hlásal bez kompromisov a tak jasne, ako len dokázal. Vedel, že len tento spôsob môže priviesť ľudí k ozajstnému obráteniu a úprimnému rozhodnutiu pre Ježiša.

Pavol a jeho spolupracovníci vydávali svedectvo o Ježišovi predovšetkým tým, že sami s odovzdanosťou žili, čo hlásali:

Veď sami viete, bratia, že sme k vám neprišli nadarmo. Ale po toľkom utrpení a potupovaní, ako viete, vo Filipoch, vo svojom Bohu sme našli odvahu hlásať vám Božie evanjelium uprostred mnohých ťažkostí. Lebo naše povzbudzovanie nepochádza z omylu ani z nekalých pohnútok, ani nebolo falošné. Ale ako nás Boh vyskúšal, že nám možno zveriť evanjelium, tak hovoríme, nie aby sme sa ľuďom páčili, ale Bohu, ktorý skúma naše srdcia. Nikdy sme sa, ako viete, nezaliečali rečami, ani nás nehnalo lakomstvo, Boh je svedok, ani sme nehľadali slávu u ľudí, ani u vás, ani u iných. Hoci sme ako Kristovi apoštoli mohli zavážiť, boli sme medzi vami malí, ako keď matka kŕmi a láska svoje deti. Tak sme vás milovali, že by sme vám najradšej boli odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život; takými drahými ste sa nám stali. Veď sa, bratia, pamätáte na našu prácu a námahu. Vo dne v noci sme pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu, a tak sme vám hlásali Božie evanjelium. Sami ste svedkami aj Boh, ako sväto, spravodlivo a bezúhonne sme sa správali voči vám veriacim. Viete predsa, že sme každého z vás, ako otec svoje deti, prosili, povzbudzovali a zaprisahávali, aby ste žili, ako sa patrí vzhľadom na Boha, ktorý vás volá do svojho kráľovstva a slávy. (1. Solúnčanom 2:1–12)

Každý, kto pozná náročnosť rodičovstva, pochopí, o akej odovzdanosti Pavol hovorí, keď seba, Timoteja a Silvána prirovnáva k matke a otcovi. Skrze svoj život stelesnil podstatu Ježišovej zvesti. Preto mohol iných kresťanov nabádať, aby nasledovali jeho príklad:

Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista. (1. Korinťanom 11:1)

4 Ako máme vydávať svedectvo?

Ježiš založil cirkev ako najväčšie svedectvo o Božom pôsobení vo svete, ktoré sa prejavuje v láske a hlbokej jednote medzi kresťanmi.

Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.  Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Ján 13:34–35)

No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. (Ján 17:20–23)

Tieto slová ukazujú na dôležitosť svedectva kresťanov ako cirkvi. Kresťan bez spoločenstva nemôže praktizovať jednotu a vzájomnú oddanosť. Preto môžu kresťania najlepšie vydať svedectvo o Božom pôsobení v svojich životoch, keď sú spolu a spoločne pozývajú ľudí do života s ním.

Ježišovo volanie k nasledovaniu sa naplnilo v živote prvotnej cirkvi – v oddanosti veriacich sebe navzájom a hlbokej jednote. Tí, čo hľadali Boha, mohli na živote kresťanov vidieť, že žiť pre Neho znamená prenechať mu vo všetkom prvé miesto a žiť v láske a svätosti. Skrze svedectvo cirkvi boli ľudia konfrontovaní s tým, ako naplniť Ježišovo prikázanie: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Matúš 10:39-39)

Cirkev je naplnením Božieho plánu spásy na zemi:

Všetko mu položil pod nohy a jeho (Krista) ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom. (Efezanom 1:22–23)

Božie pôsobenie s ktorým je hľadajúci človek konfrontovaný pri stretnutí s cirkvou ho nenechá ľahostajným:

Keby sa tak zišla celá cirkev a všetci by hovorili jazykmi a prišli by aj jednoduchí ľudia alebo neveriaci, nepovedali by, že blazniete? Ale ak budú všetci prorokovať a príde nejaký neveriaci alebo jednoduchý človek, všetci ho usvedčia, všetci ho posúdia, vyjdú najavo tajnosti jeho srdca, a tak padne na tvár, bude sa klaňať Bohu a vyzná: „Naozaj je Boh medzi vami!“ (1. Korinťanom 14:23–25)1

Jedným z problémov tzv. evanjelizácie je, že zdôrazňuje svedectvo jednotlivca viac než svedectvo Božieho pôsobenia cez spoločenstvo.
Svedectvo jednotlivca je pritom dôležité, ale nikdy by sme druhých nemali zaujať našou osobnosťou. To, čo je spojené s ľudskou príťažlivosťou (jednostrannou alebo vzájomnou) pripútava k človeku a nie k Bohu. Takýto prístup nie je nezištný a nemá na srdci duchovné dobro druhých. (Viac o tom pozri v článku „Boh je láska“ a „Láska, rozsudzovanie a súdenie“).

5 Ako nemáme vydávať svedectvo?

Máme sa najprv s neveriacimi spriateliť a hovoriť s nimi o Bohu potom, keď si získame ich dôveru? Máme čakať s vydaním svedectva, kým sa nás nespýtajú, prečo sme iní?

Takýto prístup znie na prvý pohľad lákavo. Hoci v našom dennom kontakte s neveriacimi máme byť dobrým príkladom a preukazovať im lásku, keď však s nimi rozvíjame vzťah nad rámec školy alebo práce, prekračujeme hranicu, ktorá delí veriacich od neveriacich. V III. časti si tieto myšlienky viac objasníme.

II. časť: Úskalia tzv. evanjelizácie

6 Keď evanjelizácia je neúprimná

Ježiš by nikdy pristupoval k ľuďom „naokolo“, keď práve nemajú záujem. Nepozýval by ich k nezáväzným aktivitám ako počúvať alebo tvoriť hudbu, športovať, robiť spolu zaujímavé veci a podobne. A pritom by v kútiku duše dúfal, že sa snáď naskytne príležitosť povedať pár slov o Bohu.

Rešpektoval, keď ľudia netúžili po Bohu a nechcel ich postupne ovplyvňovať. Každý iný prístup okrem priameho, je neúčinný a neúprimný. Vplývať na druhých cez ich túžby je manipulácia. Podobne fungujú obchodné stratégie vo svete, ktoré chcú ľudí presvedčiť, aby si kúpili niečo, čo nikdy skutočne nechceli. S ľuďmi sa potom skôr zaobchádza ako s objektmi, než s osobnosťami so slobodnou vôľou. Naopak, kresťanská láska znamená brať presvedčenie a názory ľudí vážne a nepoužívať nečestné metódy, aby sme ich získali. Spomeňte si na príklad Pavla v 1. Korinťanom 2:1-5.

Lákať ľudí na veci, ktoré majú radi, podáva pokrivený obraz o kresťanstve, pretože budí dojem, že aj naďalej môžu žiť podľa žiadostí. Takto medzi životom veriaceho a neveriaceho nie je veľký rozdiel.

7 Keď evanjelizácia podporuje svetský životný štýl

Problém je, že mnohí veriaci spájajú život s Bohom so svojimi záľubami. Tým ukazujú, že viera je jednou z nich, aj keď slovami tvrdia opak. Viera sa stáva skôr niečím príležitostným, čo závisí na nálade než niečím, čo preniká celý život.

Keď veriacim chýba túžba odovzdať Bohu celý život, potom ich pripodobňovanie sa svetu v mene evanjelizácie bude „uspokojujúcou“ výhovorkou pre život v hriechoch. Sami otvorene priznávajú, že ich zámerom je vytvárať príležitosti, pri ktorých budú môcť hovoriť s neveriacimi o Bohu. Takýto prístup nie je úprimný ani k sebe samým, ani voči Bohu a ostatným.

Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. (Galatským 6:14)

Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. (Galatským 2:20)

Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.  Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec. (Ján 12:25–26)

Keď sa evanjelizácia používa na ospravedlnenie vecí, ktoré sa Bohu nepáčia, neexistuje prakticky žiadne obmedzenie pre to, čo je pre kresťana prípustné. Niektorí k sebe domov pozývajú neveriacich hrať hry, iní idú tak ďaleko, že ich v mene evanjelizácie pozývajú na párty alebo diskotéku (alebo ešte horšie – na „kresťanskú“ diskotéku).

Niektorí veriaci sa snažia ukázať, že nie sú iní, ako neveriaci, že fandia tomu istému športovému tímu, počúvajú rovnakú hudbu, pozerajú tie isté filmy…
Mnohé z podobných aktivít sú samy o sebe hriešne, preto bránia tomu, aby niekto pochopil Božiu svätosť a obrátil sa.

Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky. (1. Jánov list 2:15–17)

8 Kresťania sa nemôžu priateliť so svetom

Pre kresťana je prirodzené hľadať Božiu vôľu vo všetkom, čo robí. Na veci, s ktorými sa denne stretáva sa túži pozerať Božími očami. To ho vedie k podstatne odlišným názorom, k úplne iným prioritám a tráveniu času, než je tomu v živote neveriaceho. Tým, že je kresťanom, usiluje o svätý a bohabojný život a bude konfrontovaný s jeho nezlučiteľnosťou so životom neveriacich.

Kresťania musia pokorne prijať, že sú iba cudzincami a pútnikmi vo svete a nemajú sa snažiť túto často nepríjemnú skutočnosť prekonať kompromismi. (Hebrejom 11:13; 1 Petrov list 2:11)

Ježiš neľutoval, koho si vybral za priateľov:

Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.  (Ján 15:14)

Neusiloval sa spriateliť s každým. Vedel, že tí, ktorí odmietajú jeho zvesť, odporujú Bohu a že jeho a ich cesty sú nezlučiteľné.

Nasledujúce úryvky hovoria o rozdelení medzi veriacimi a neveriacimi:

Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvo s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha. Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: „Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva“? (Jakubov list 4:4–5)

Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve. Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov. Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. (Kolosanom 3:1–7)

Ježišovi učeníci sa mali oddeliť od každého, kto nebude pre ich zvesť otvorený:

Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Tam potom ostaňte, kým nepôjdete ďalej. Keď vojdete do domu, pozdravte ho! Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh. Veru, hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu. (Matúš 10:11–15)

Podobne, je nemožné, aby veriaci a neveriaci zdieľali spoločný život:

Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?! Aká zhoda je medzi Kristom a Beliarom?! Aký podiel má veriaci s neveriacim?! A ako súvisí Boží chrám s modlami?! A vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: „Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte; a ja vás prijmem a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán.“ Keď máme takéto prisľúbenia, milovaní, očisťme sa od každej poškvrny tela i ducha a posväcujme sa v Božej bázni. (2. list Korinťanom 6:14–7:1)

„Neťahajte jarmo s neveriacimi“ je obraz z prikázania Starého zákona: „V jednom záprahu neor na býkovi a oslovi.“ (Deuteronómium 22:10). Takýmto spôsobom je takmer nemožné orať rovno. Podobne kresťan chce robiť veci, ktoré oslávia Boha, zatiaľ čo neveriaci nechce. V mnohých veciach teda nemôžu spolupracovať, pretože všetko v živote kresťana je určované duchovným posudzovaním. Nie je žiaden „voľný čas“, na ktorý by sa duchovný prístup nevzťahoval. Každá situácia má byť službou Bohu („služba“ nie je nedeľné zhromaždenie, pozri Rimanom 12:1-2).

Túžba slúžiť Bohu vedie k úplne odlišnému využitiu času než u neveriacich. Okrem denných povinností v škole alebo v práci musíme zvažovať, čo má prioritu. Neveriaci často nasledujú vlastné ciele, napríklad ako sa pobaviť. Veriaci upriamujú pozornosť na Ježišov život a hľadajú úlohy, ktoré slúžia Božiemu kráľovstvu ako spoločenstvo s inými veriacimi, evanjelizácia, čítanie Biblie, modlitba, atď. (Neznamená to, že napr. šport v rámci starostlivosti o zdravie, radosti z pohybu a prírody je niečím zlým…)

Pavol nechce povedať, že kresťania vôbec nemôžu spolupracovať s neveriacimi, napríklad na pracovisku alebo v škole. Úlohy, ktoré si musíme plniť väčšinou nie sú problematické z hľadiska viery. Ak ich robíme podľa Božej vôle, zodpovedne a ústretovo voči druhým, môžeme im ukázať dobrý príklad. K tomu patrí aj rešpekt a podriadenie sa nadriadeným (Rimanom 13:1-7) avšak len do tej miery, aby sme nepristúpili na niečo, čo je v rozpore s vierou. Keby kresťania nemali pracovať v sekulárnej spoločnosti, museli by ju úplne opustiť, čo by nebolo v súlade so slovami Ježiša (Ján 17:15).

Silným dôvodom, prečo sa mnohí ľudia zúčastňujú vecí, o ktorých v hĺbke srdca vedia, že sa Bohu nepáčia, je strach z reakcií druhých – z odmietnutia a straty priateľstiev. Hľadanie prijatia u neveriacich vzďaľuje od Boha:

Toto hovorí Pán: „Zlorečený je muž, ktorý dôveruje v človeka a telo urobil svojou oporou, ale od Pána sa mu srdce vzdialilo. Je ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, býva v púšti na vyhoreniskách, v zemi soľnatej, neobývanej. Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána, Pán bude jeho nádejou. Je ako strom, zasadený pri vode, čo si vystiera k potoku korene, nebojí sa, keď prichádza horúčosť, lístie mu ostáva zelené. V suchom roku nemá starosti a neprestáva rodiť ovocie. (Jeremiáš 17:5–8)

Pozri tiež: Ján 5:44, Ján 12:42-43, Lukáš 9:26, Galatským 1:10.

9 Keď evanjelizácia je favorizujúca

9.1 Uprednostňovanie niektorých na úkor druhých

Ježiš miloval každého a bol pripravený urobiť všetko, aby ich priviedol do vzťahu s Bohom. Nechcel, aby sa na neho ľudia viazali ľudsky.

Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať.  Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“ (Marek 3:31–35)

Ježiš bol otvorený pre každého, kto chcel spoznať Boha. Týmto ľuďom venoval čas a nie tým, ktorí nemali záujem ho počúvať.

Naproti tomu tzv. evanjelizácia sa zameriava iba na malý okruh ľudí, ktorí majú byť „získaní“ pre evanjelium. Tieto vzťahy sa často vytvárajú na základe osobného uprednostnenia niektorých ľudí (ktorí sú mi blízki alebo s ktorými ma spájajú isté záľuby). V pozadí sú potom s skôr sebecké motívy, ako nezištná túžba slúžiť komukoľvek. Jedni sú uprednostnení, druhí opomenutí.

Položme si otázku: „Kto je moja skutočná rodina? Komu mám venovať svoj čas? Je Boh cieľom týchto vzťahov?“

Keď sa zameriame na pár neveriacich priateľov, ktorí sa možno nikdy nerozhodnú nasledovať Krista, mnohých iných ľudí, ktorí možno práve hľadajú Boha, opomenieme. To nie je láska. Máme byť otvorení a pripravení pomôcť každému, kto hľadá Boha práve teraz.

Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“ (Lukáš 9:59–60)

Tento človek mal zvestovať evanjelium hľadajúcim.  O pohreb jeho otca sa mali postarať tí, ktorí sú duchovne mŕtvi (tzn. nechcú žiť s Bohom). Aj keď z toho ešte nevyplýva, že nemáme nikoho pochovať, Ježiš ukazuje, že porušiť sociálne normy, aby sme uprednostnili duchovné veci, môže byť dôležité. Dokonca, aj keď sa nad tým môže niekto pohoršiť. Pokiaľ záležitosť ako pohreb považoval za natoľko druhoradú, že sa ňou mali zaoberať neveriaci sami, je ťažké si predstaviť, že by s nimi trávil čas robením nedôležitých vecí.

Ježiš nepovažoval za správne pokúšať sa dlhé mesiace a roky priťahovať ľudí k sebe. Z jeho slov bola zrejmá naliehavosť evanjelia a ľudia boli postavení pred rozhodnutie buď prijať, alebo odmietnuť Božie volanie. Keď prijmú Boha, aj oni majú nasledovať svojho Majstra a ukazovať iným ľuďom, čo znamená postaviť službu Božiemu kráľovstvu nado všetko.

Opravdivé vzťahy nespočívajú v uprednostňovaní človeka na základe ľudských kritérií, ale v spoločnej túžbe slúžiť Bohu. Iba keď sa nechceme zapáčiť jeden druhému, ale Bohu, môžu vzniknúť hlboké, slobodné a nezištné vzťahy. Takéto vzťahy sú svedectvom svetu o láske, ktorú Boh pôsobí v tých, ktorí ho nasledujú (pozri Ján 13:34).

Ľudia majú mnohé kritériá, podľa ktorých si hľadajú priateľov a ktoré sú do veľkej miery sebecké: spoločné záľuby, ľudské sympatie, výhody, atď. Naproti tomu kresťania sú povolaní milovať každého bez predpojatosti. Táto láska znamená pozývať ľudí, aby spoznali Boha a jeho lásku. Keď ľudia túto lásku odmietnu, potom musíme prijať, že im nemôžeme pomôcť.

9.2 Viazanie sa na ľudí ohrozuje duchovný život

Mnohí ľudia si veľmi želajú, aby ich milovaní (napr. príbuzní, priatelia, apod.) boli spasení. Strácajú pritom triezvosť, čo im sťažuje posúdiť, či ich blízki majú o Boha ozajstný záujem. Môže ich to viesť k ústupkom, pretože od nich neočakávajú, aby boli Bohu poslušní po každej stránke. Týmto postojom menia obraz o kresťanstve a o pravde.

Ježiš vedel, že viazanie sa na ľudí mnohým bráni vstúpiť do Božieho kráľovstva. Miloval ľudí viac ako hocikto iný. Bol si vedomý, že láska znamená nerobiť s evanjeliom žiadne kompromisy, vziať na seba kríž a nepokúšať sa rozšíriť úzku cestu k spaseniu.

Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Matúš 7:13-14)

Keď sa niekto pokúša rozšíriť úzku cestu tak, aby sa na ňu „zmestili“ aj jeho milovaní, odkláňa sa od   Ježišovej zvesti. Taký človek nemôže viesť druhých k Bohu a sám cestu k životu stratí. Prispôsobiť sa očakávaniam druhých môže vyvolať dojem lásky, ale nie je to láska.

Ježiš dobre vedel, prečo povedal svojím nasledovníkom:

Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. (Matúš 10:37-39)

10 Keď evanjelizácia bráni hlbokému spoločenstvu s inými veriacimi

Aby bolo možné udržiavať priateľstvo s neveriacimi, potrebujeme s nimi tráviť čas. Keď to veriaci robia, nemôžu navzájom budovať hlboké a odovzdané vzťahy, pretože každý je počas týždňa zaneprázdnený rôznymi aktivitami: má jeden v pondelok volejbal, druhý má v utorok umelecký krúžok, tretí sa s kolegami z práce dohodol ísť v stredu do kina, atď. Potom už nezostáva čas denne sa stretávať, čítať Bibliu a zdieľať život. Takýto vzor v Novom zákone nenájdeme. O jeruzalemskom spoločenstve čítame:

Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení. (Skutky 2:42–47)

Z tejto pasáže vidíme, že sa kresťania odovzdali sebe navzájom. Pozývali ostatných, aby to isté žili spolu s nimi. Ich život v spoločenstve im vôbec nebránil, aby mali dostatok času na volanie neveriacich k životu s Bohom. Máme veľa svedectiev o tom, ako v misii spolupracovali. Pretože sa o všetko delili, mohli sa navzájom podporovať (aj materiálne) a vďaka tomu nájsť dostatok času pre zvestovanie aj spoločenstvo. Ich vzájomná láska a jednota svedčili o zmene života, ktorú prináša spása. Na ich životoch bolo viditeľné, čo znamená odovzdať celý život Kristovi.

Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca… (Hebrejom 3:12–14)

Autor listu Hebrejom povzbudzuje kresťanov, aby sa starali o duchovný život jeden druhého každý deň. Pripája aj naliehavé varovanie, aby každý dostal potrebnú pomoc pre boj s hriechom. Keď s ním skutočne bojujeme, uvedomujeme si zároveň našu slabosť a potrebu posily na tejto ceste.

III. časť: Často spomínane výhovorky

11 Pavlov výrok stať sa „pre Židov Židom a pre Grékov Grékom“

Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal. Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov. Pre tých, čo sú pod zákonom, bol som akoby pod zákonom – hoci sám som nebol pod zákonom –, aby som získal tých, čo boli pod zákonom. Pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona – hoci bez Božieho zákona som nebol, ale bol som pod Kristovým zákonom –, aby som získal tých, čo boli bez zákona. Pre slabých som sa stal slabým, aby som získal slabých. Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých. (1. Korintským 9:19–22)

Je prirodzené snažiť sa byť k ľuďom citliví – pochopiť, z akého prostredia pochádzajú a pokiaľ je to možné, vyhnúť sa veciam, ktoré by ich mohli pohoršiť. Je ale závažnou chybou zneužiť túto pasáž na ospravedlnenie hriechu pod zámienkou získania ľudí pre Krista. V Novom zákone nenájdeme zmienku o tom, že by sa kresťania zúčastňovali pohanských aktivít, aby si s neveriacimi udržali kontakt. V historických (mimobiblických) záznamoch sa dočítame o tom, že kresťania odmietali navštevovať cirkusy, divadlá a športové podujatia.2

Pavol spomína tých, čo sú pod zákonom (t.j. židov) a tých, čo boli bez zákona (pohanov). Týmto má na mysli predovšetkým odlišné kultúrne a náboženské pozadie ľudí, a nie ich životný štýl. Pri svojom zvestovaní bol citlivý a ohľaduplný, aby nedával príčinu k pohoršeniu, dokiaľ mu to viera dovoľovala.

Otázka zákona bola pre Židov obzvlášť citlivá, pretože bol daný od Boha. Apoštoli potrebovali veľkú múdrosť, aby vedeli Židov priviesť k poznaniu, že už nie je nutné dodržiavať formálne predpisy zákona. List Rimanom 14 opisuje, ako sa Pavol stal „slabým“. Židovských kresťanov, ktorí jedli iba zeleninu (zrejme preto, že mäso, ktoré mali v Ríme k dispozícii, nebolo kóšer), nazýva slabými vo viere. Pavol sám vedel, že v Kristovi má slobodu jesť aj mäso, ktoré nie je kóšer, ale kvôli židovským kresťanom, ktorí k tomuto poznaniu zatiaľ nedošli, s nimi mäso nejedol. (Rimanom 14:20-21)

Čo sa pohanov týka, Pavol mal slobodu s nimi jesť jedlá, ktoré neboli kóšer, hoci bol Židom (1. Korintským 10:27-30). Naproti tomu sa však nezúčastňoval na pohanských rituáloch za účelom evanjelizácie.

Pavol sa „pre všetkých stal všetkým“ pre ich spásu. Všemožne sa snažil prekonať bariéry spôsobené odlišnou kultúrou, ale zároveň si dával pozor na to, aby nerobil žiadne kompromisy s pravdou. Keby ich bol robil, ukázal by zdeformovaný obraz o kresťanskej slobode a zabránil by ľuďom, aby pochopili naliehavosť obrátenia z hriešneho života a boli spasení.

Pavol sa ľuďom priblížil predovšetkým svojou odovzdanosťou. Obetoval svoj čas, aby kázal slovo a často pre to vystavil svoj život nebezpečenstvu smrti, podobne ako Kristus. Tým ukázal, že život kresťana nie je o pestovaní rôznych obľúbených voľnočasových aktivít, ale život sebaobetovania a odovzdanosti. V nasledujúcich veršoch Pavol vyjadruje, k akému životu povolával ľudí:

Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu? Bežte tak, aby ste sa jej zmocnili. A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný. Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý. (1. Korintským 9:24–27)

Sú Kristovi služobníci? Ešte nerozumnejšie hovorím: Tým viac ja vo väčších námahách, častejšie vo väzeniach, v nesmierne mnohých ranách, veľa ráz v nebezpečenstve smrti. Od Židov som päť ráz dostal štyridsať bez jednej,  tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde, veľa ráz v pôstoch, v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo? Ak sa už treba chváliť, budem sa chváliť svojou slabosťou. Boh a Otec Pána Ježiša, ktorý je zvelebený naveky, vie, že neklamem. V Damasku miestodržiteľ kráľa Aretasa strážil mesto Damascénov, aby ma chytil, ale v koši ma spustili oknom cez hradby; len tak som unikol jeho rukám. (2. Korintským 11:23–33)

…Nie život „v pohode“, ale život v hľadaní Božej vôle! Keby Pavol a jeho spolupracovníci trávili čas svetskými aktivitami, neboli by schopní ukázať, že život s Kristom znamená vzdať sa týchto zábav, zomrieť sebe a slúžiť Kristovi. Čo viac by apoštolom mohol dať svet, ako mali od Krista? Ako by Pavol mohol znášať také utrpenia pre ostatných, keby dal vo svojom srdci miesto sebeckým ambíciám alebo časovo a finančne náročným koníčkom?

Kristus sa zriekol seba samého (Filipanom 2:1-11) a Pavol nasledoval jeho príklad. Obidvaja nás nabádajú činiť to isté, a tak sa stať „pre všetkých všetkým“.

12 „Nikto by nenavštívil naše stretnutia, keby sme hovorili iba o Bohu!“

Kto si niečo také myslí, mal by si položiť otázku, či sám skutočne pochopil, kým je Boh a k čomu ho povoláva.

Keď si uvedomíme, že Boh je pôvodcom života, stvoriteľom vesmíru, zdrojom lásky, nádeje a naplnenia, ako by hovoriť o ňom mohlo byť „príliš veľa“? Práve na našom príklade by mali vidieť, akú dôležitosť má Boh a jeho slovo v našich životoch.

Mnohí ľudia považujú Bibliu za suchú knihu bez života, pretože nevedia, ako ju uviesť do života. Preto pre nich zostáva zastaraným textom, ktorý sa nedá skutočne pochopiť a nehodí sa pre moderného človeka.

Úlohou kresťanov je ľuďom Božie slovo priblížiť tým, že podľa neho žijú a spájajú ho s praktickým životom. Takto sa zdanlivo ťažko zrozumiteľné slová stanú realitou, podľa ktorej sa dá žiť a sú nevyčerpateľným zdrojom posily, povzbudenia, usmernenia a múdrosti.

Prečo máme miešať zvestovanie Božieho slova s pôsobením na chute a túžby ľudí – ponúkaním zábavy, ako keby mu niečo chýbalo? Takéto prístupy ľudí utvrdia v dojme, že Biblia nie je až tak oslobodzujúca a naplňujúca, ako si nárokuje.

Naopak, Božie slovo je skutočným „pokrmom“. Keď si ho sami začneme vážiť a žiť podľa neho, nebudeme ho vnímať ako nudné a budeme schopní pomôcť aj druhým ľuďom Bibliu takto vidieť.

Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život. (Ján 6:63)

Božie slovo dáva život a slobodu:

Veru, veru, hovorím vám: Prichádza hodina, ba už je tu, keď mŕtvi počujú hlas Božieho Syna, a tí, čo ho počujú, budú žiť. (Ján 5:25)

Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: »Budete slobodní«?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní. (Ján 8:31–36)

Je Božím dielom, keď sa obrátia tí, ktorí sa predtým o Boha nezaujímali. Preto sa nemusíme obávať, že počúvať evanjelium bude na niekoho príliš. Je to práve „dobrá správa“, čo zachraňuje ľudí z hriechov. Tí, ktorí sú otvorení, si zaslúžia počuť evanjelium v jeho plnosti bez primiešaných svetských lákadiel, ktoré môžu síce pritiahnuť viac ľudí, ale nepovedú ich k ozajstnému obráteniu.

Podľa Ježišových slov nemôžeme očakávať, že mnohí budú pre evanjelium otvorení. Preto sa nemáme cítiť zaviazaní prispôsobiť sa ich očakávaniam.

Ktosi sa ho spýtal: „Pane, je málo tých, čo budú spasení?“ On im povedal: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť. (Lukáš 13:23–24)

13 “Žijeme predsa vo svete …

…ale nie sme zo sveta!“ Prvá časť tejto vety (nie je to priamy citát z Biblie) sa často zdôrazňuje, ale druhej časti sa venuje malá pozornosť.  Používa sa ako zámienka pre zúčastňovanie sa na svetských aktivitách v mene evanjelizácie.

V akom zmysle boli Ježišovi učeníci „vo svete“:

Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta… (Ján 17:14–18)

Ježiš povolal učeníkov, aby boli svetlom sveta – aby boli medzi ľuďmi a volali ich k obráteniu. Vedel, že keď budú hlásať pravdu tak ako on, budú prenasledovaní. Keď však budú robiť so svetom kompromisy, budú ako bezcenná soľ, ktorá stratí slanosť. Nebudú schopní ľuďom pomôcť obrátiť sa, a ani sami nedosiahnu spásu.

Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela, ani žiadostivosť očí, ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky. (1. Jánov list 2:15–17)

14 “Ježiš chodil za hriešnikmi“

„Pretože Ježiš chodil za hriešnikmi, aj kresťania môžu chodiť na párty, do pabov a podobne …, aby neveriacim vydali svedectvo o Bohu.“ Odkiaľ ľudia tento argument majú? V Biblii nenájdeme príklad, kde by sa Ježiš zúčastnil niečoho, čo by sa dalo prirovnať dnešným večierkom so svetskou hudbou, fajčením, nadmerným užívaním alkoholu, … atď.

Bohatý Zachej (hlavný mýtnik, ktorý bol považovaný za hriešnika), prijal Ježiša do svojho domu. Chcel počuť jeho zvesť. Večera, na ktorú pozval Ježiša už nebola o zábave ako bolo predtým zvykom. Výsledkom bolo, že Zacheja zasiahlo evanjelium.

Pri bližšom pohľade na evanjeliá, ktoré spomínajú podobných „hriešnikov“ zistíme, že to boli často práve oni, kto za Ježišom prichádzali. Chceli sa zmeniť, preto ho počúvali.

Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ (Lukáš 15:1–2)

Znova vyšiel k moru. Celé zástupy prichádzali k nemu a on ich učil. Ako šiel okolo, videl na mýtnici sedieť Alfejovho syna Léviho a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním. Keď potom Ježiš sedel v jeho dome za stolom, stolovali s ním a s jeho učeníkmi aj mnohí mýtnici a hriešnici, lebo ich bolo mnoho a nasledovali ho. (Marek 2:13–15)

Títo „hriešnici“ najprv počuli kázeň Jána Krstiteľa o blížiacom sa mesiášskom kráľovstve. Uvedomili si, že ich vzťah s Bohom nie je v poriadku a túžili po obrátení. Potom, čo sa obrátili, boli Jánom pokrstení a čakali na mesiáša. Keď počuli Ježiša hovoriť, boli hladní po jeho zvesti na rozdiel od farizejov, ktorým Ježiš povedal:

Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu. (Matúš 21:31–32)

Ježiš očakával, že ľudia poslúchnu Jána – osamelého proroka volajúceho na púšti, oblečeného v zvláštnom odeve z ťavej srsti. (Je zrejmé, že Ježiš nepovažoval vonkajší výzor za niečo podstatné pri zvestovaní). Neklesol na úroveň hľadania vlastnej zábavy, aby pri tom „prehodil“ pár slov o viere v neho. Hovoril otvorene a priamo, pristupoval k ľuďom s jasnou zvesťou o obrátení z egoizmu k službe Bohu.

Ježišovým svedectvom nebolo ísť s priateľmi do krčmy a ukázať im dobrý príklad tým, že sa neopil. Takéto správanie síce môže byť svedectvom o určitej zdržanlivosti, ale chýba mu úplné svedectvo o pravde. Ježiš učil, že život s ním znamená sebazaprenie (kvôli láske), a nie pôžitkárstvo a hľadanie potešenia, hoci aj s mierou.

Máme tých, čo sa chcú oslobodiť od sveta, pozvať k miernejšej verzii pôžitkárstva a hľadania potešenia?

15 “Ježiš dokonca premenil vodu na víno”

Svadba v Káne Galilejskej (Ján 2:1-11) je často spomínaný príklad toho, že aj Ježiš sa rád zabával. V tejto súvislosti treba zvážiť niekoľko otázok:

Chcel Ježiš podporiť holdovanie alkoholu?
O aký druh svadby šlo?
Prečo Ježiš učinil tento zázrak?
Čo hovoria iné pasáže z Biblie o svetských aktivitách?
Už pri základných znalostiach o Ježišovi sa dá na prvú otázku odpovedať jednoznačne záporne. Keby boli hostia už opití (ako mnohí vysvetľujú výrok starejšieho vo verši 10), Ježiš by ich podporil v opíjaní! To je vylúčené! Podobne, keď Mária poznamenala Ježišovi: „Nemajú víno“ nechcela podporiť opíjanie.

Naopak, bola to svadba veriacich, pre ktorých bol Boh stredobodom života. Ježiš a jeho čerstvo povolaní učeníci boli pozvaní ako nábožní Židia. Na svadbe sa nestretli, aby si užívali, ako je tomu na zábavách neveriacich. Boli spolu, aby sa radovali z rozhodnutia dvoch ľudí vstúpiť do svätého zväzku pred Bohom a začať rodinný život.

Pasáž je zakončená týmito slovami:

Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho. (Ján 2:11)

Na svadbe Ježiš zjavil Božiu slávu. Čas mesiáša začína hojnosťou vína, čo bolo v mesiášskych proroctvách výstižným symbolom Božieho požehnania (Izaiáš 25:6–8, Amos 9:11–15).

Zábavy nemajú za cieľ upriamiť pozornosť na Boha. Sú čisto pre pôžitok. Podporujú povrchné, až nečisté správanie. Peter stavia do protikladu nový život kresťanov s ich predošlým životom:

Dosť bolo času, čo ste predtým strávili podľa žiadostí pohanov: žili ste vo výstrednostiach, v náruživostiach, v opilstve, v obžerstve, v pijatikách a v hanebnom modlárstve. Čudujú sa, že sa už s nimi nevrháte do toho istého prúdu výstredností, a rúhajú sa. Avšak vydajú počet tomu, ktorý je pripravený súdiť živých i mŕtvych. (1. Petrov list 4:3–5)

Niektorí veriaci si myslia, že pokiaľ konzumujú alkohol s mierou, sú dobrým kresťanským príkladom. Pritom si neuvedomujú, že problém nie je len v pití alkoholu. Pavol píše o tom, čo všetko v sebe svätý život zahŕňa:

Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône! Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých, ani mrzkosť, ani hlúpe reči a neprístojné žarty, lebo to sa nesluší; radšej vzdávajte vďaky. Lebo uvedomte si a pochopte, že ani jeden smilník, ani nečistý, ani chamtivec, čo je modloslužobník, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve. Nech vás nik nezvedie prázdnymi rečami, lebo za to prichádza Boží hnev na neposlušných synov. Preto nemajte s nimi nič spoločné. (Efezanom 5:1–7)

Nie je možné mať spoločenstvo s ľuďmi, ktorí hľadajú vlastný pôžitok – napr. za pomoci alkoholu -a zároveň žiť podľa vzoru, aký opisuje Pavol. Vtipy, povrchnosť, nemorálne reči alebo správanie bránia, aby sa kresťan zúčastňoval stretnutí podobného druhu. Skutočným svedectvom o Bohu môžeme byť len vtedy, keď sa usilujeme odrážať jeho svätosť a čistotu v každej oblasti nášho života. Ak sa dobrovoľne vystavujeme zlému vplyvu za účelom „evanjelizácie“, mali by sme skúmať, či sme si nezamilovali svet viac než Boha.

16 „Čo je problém? Boh predsa chce, aby sme sa zabávali!“

Slovo „zábava“ sa v celej Biblii nevyskytuje. Pôvod tohto výroku spočíva v lipnutí na svetskom potešení. Ježiš zasľúbil niečo oveľa hlbšie a naplňujúce:

Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. (Ján 14:27)

V predvečer svojej smrti povedal svojim učeníkom:

Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske! Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. (Ján 15:9–11)

Skutočne tomu veríte?

Pre mnohých dnešných veriacich táto radosť a naplnenie zostávajú ukryté. Vyhľadávajú svetskú zábavu, bez ktorej by sa im život zdal nudný. Na takýchto zábavách sa potom zúčastňujú pod zámienkou evanjelizácie, ale skutočným dôvodom sú ich vlastné žiadosti.

*****

17 Záverečné myšlienky

Jediný Boh, pôvodca života a vládca všetkého si nás váži a prejavuje nám to tým, že nám odpúšťa a hľadá s nami osobný vzťah. Môžeme mu odpovedať tým najmenším, jediným vhodným skutkom vďačnosti – odovzdať mu celý náš život. Ježiš uschopňuje cirkev (jeho telo) žiť tak, ako žil On – prinášať svätú obeť lásky, aby sme v tomto svete boli takí, aký je On (1. list Jánov 4:17). Božia svätosť, dobrota a láska sú viditeľné v láske a jednote kresťanov, takže ľudia môžu pochopiť, kým je Boh a čo znamená si ho ctiť a žiť v Jeho prítomnosti. Napriek tomuto svedectvu sa mnohí nad touto zvesťou pohoršia – často z kruhu veriacich.

Keď niekto hovorí, že verí v Ježiša, ale nežije v Božej bázni (kvôli svetským aktivitám a koníčkom), ukazuje iný obraz o Bohu. Z jeho života sa zdá, že si človek môže nechať svoj starý život a záľuby a zároveň sa páčiť Bohu. Zároveň svojim správaním popiera, že Boh sám a služba Jemu sú najväčším zdrojom radosti.

Je neúprimné priťahovať ľudí k viere svetskými prostriedkami. Využívať túžby ľudí, aby sme ich zaujali, je podobné manipulatívnym obchodným taktikám. Rovnako neúprimné je budovanie priateľstiev za účelom duchovného vplývania na druhých, pretože tým nerešpektujeme ich slobodu.

Viera znamená byť verní Ježišovým slovám a jeho zvesti aj napriek výsmechu a prenasledovaniu, podobne ako Ježiš zostal verný pravde až do konca. Pomôcť ľuďom aj sebe samým byť spasení môžeme iba vtedy, keď s Ježišovou zvesťou nerobíme kompromisy.

Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. (Matúš 5:13–14)


Späť na začiatok ↑


Poznámky:
  1. „Proroctvo“ tu neznamená predpovedať budúcnosť, ale hovoriť na vzájomné budovanie, ako je spomenuté vo veršoch 3-5 v rovnakej kapitole: Ale kto prorokuje, hovorí ľuďom na budovanie, povzbudenie a potešenie. Kto hovorí jazykmi, buduje seba samého, ale kto prorokuje, buduje cirkev. A chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi, ale ešte viac, aby ste prorokovali. Lebo kto prorokuje, je väčší ako ten, kto hovorí jazykmi, iba ak by aj vysvetľoval, aby sa budovala cirkev. 
  2. Príkladom je ranokresťanský apologét Marcus Minucius Felix a jeho spis „Octavius“. Toto dielo obsahuje literárny dialóg, ktorý medzi sebou vedú pohan Caecilius Natalis a kresťan Octavius Ianuarius. V jednom dialógu pohan Caecilius vyčíta kresťanom:

    A vy zatiaľ plní strasti a úzkosti zdržiavate sa všetkých počestných rozkoší: nechodíte na divadlá, nezúčastňujete sa na parádnych sprievodoch; verejné hostiny sa odbavujú bez vás. Hrozíte sa zápasov, usporiadaných na počesť Bohov, a jedál i nápojov, z ktorých bolo obetované bohom. Tak sa obávate bohov, ktorých popierate. Nevenčíte si hlavy kvetmi, nezošľachťujete telo voňavkami. Odkladáte si voňavé masti na pohreb, ale vence na hroby dávať zakazujete. Bledí, vyziablí, ozaj hodní poľutovania – ale našich bohov! Nešťastníci! Ani po smrti nevstanete, ani pred smrťou nežijete! (M. Felix, Oktávius, kapitola 12:5-6, preklad a poznámky: Ján Marko, vydal Spolok s. Vojtecha, 1950)