Download PDFDownload eBook (ePub)
„…lebo nečiním dobrého, ktoré chcem, ale to zlé, ktorého nechcem, to robím.“ (Rimanom 7:19)
Má Pavol v 7. kapitole listu Rimanom na mysli svoj vlastný duchovný boj? Alebo píše o tom, ako je to v živote každého kresťana? Ak by myslel na svoj vlastný život alebo na život každého kresťana, znamenalo by to, že kresťan nie je schopný robiť dobro. V nasledujúcom článku by sme chceli ukázať, že k tomuto záveru je možné dôjsť, keď poprieme, čo Pavol píše sám o sebe, kontext listu Rimanom a nakoniec aj základnú zvesť Nového zákona.
1 Čo hovorí Nový zákon o živote kresťana?
A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. (Rimanom 6:14)
No vďaka Bohu, že hoci ste boli otrokmi hriechu, zo srdca ste sa podriadili tomu učeniu, do ktorého ste boli uvedení… (Rimanom 6:17a)
Keď sa človek stane kresťanom, úplne zmení svoj postoj, spôsob myslenia, svoju vôľu i svoje skutky.
Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé. (Rimanom 12:1–2)
Biblia hovorí o novom stvorení — každý, kto sa stane kresťanom, stáva sa novým človekom.
Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. (2. Korintským 5:17)
Kresťan už nenachádza zaľúbenie vo svetských a hriešnych veciach. Namiesto toho je vedený túžbou chváliť Boha celým svojím životom a byť mu zo srdca poslušný. Kým sme žili podľa hodnôt sveta, boli sme otrokmi hriechu, ale Ježiš nás oslobodil z moci hriechu a tým nás uschopnil činiť Božiu vôľu.
…a oslobodení od hriechu stali ste sa služobníkmi spravodlivosti. (Rimanom 6:18)
A tak, bratia, sme dlžníkmi, ale nie telu, aby sme museli žiť podľa tela. Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete. Ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť. Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. (Rimanom 8:12–14)
Vyššie uvedené miesta ukazujú, že zúfalý zápas opísaný v Rimanom 7 sa nemôže vzťahovať na život kresťana. Nasledujúce porovnanie problém viac ozrejmí:
| Stav človeka opísaný v Rimanom 7 | Čo hovorí Biblia o živote kresťana |
| Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech. (Rimanom 7:14) | A hriech už nebude panovať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou. (Rimanom 6:14); Rimanom 6: 1.2.6.7.22; Galatským 5:24 |
| Lebo viem, že neprebýva vo mne, to jest v mojom tele, dobré. Lebo chcenie leží pri mne, ale robenia dobrého nenachádzam… (Rimanom 7:18) | A preto, moji milovaní … s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči. (Filipským 2:12–13); Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali. (Efezským 2:10); …Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch. (Títovi 2:13–14); 1. Jána 2:6; 1. Korintským 9:25–27; Efezským 3:20–21a; Kolosenským 1:10 |
| …ale vidím iný, cudzí zákon vo svojich údoch, ktorý bojuje proti zákonu mojej mysle a ktorý ma zajíma v rabstvo zákonu hriechu, ktorý to zákon je v mojich údoch. (Rimanom 7:23) | Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti. (Rimanom 8:1–2); 1. Jána 3:6–9; Ján 8:31–36 |
Vec sa ešte viac objasní, keď si Rimanom 7 prečítame v kontexte kapitoly 6 a 8.
2 Čo povedal Pavol o svojom vlastnom živote?
V Liste Rimanom 7 píše:
… lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. (Rimanom 7:18b-19)
Ak by Pavol myslel na to, že ako kresťan nie je schopný robiť dobro, bolo by to v rozpore s tým, čo o sebe napísal na iných miestach vo svojich listoch. Aj keď Pavol nebol bezhriešny, vieme, že mal nad hriechom víťazstvo, a že žil svätým životom.
Sám o tom svedčí v 1. liste Tesalonickým:
Sami ste svedkami aj Boh, ako sväto, spravodlivo a bezúhonne sme sa správali voči vám veriacim.… (1.Tesalonickým 2:10)
Na inom mieste píše:
Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné! Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami. (Filipským 4:8–9)
Pavol povzbudzuje kresťanov uviesť do praxe všetky cnosti, ktoré videli na jeho živote. Ak budú nasledovať jeho príklad, Boh pokoja bude s nimi.
Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista. (1. Korintským 11:1)
Rimanom 7:9 tiež ukazuje, že Pavol nehovorí o svojej osobnej skúsenosti, keď píše: „Ja som kedysi žil bez zákona“. Pavol sa narodil ako Žid a bol vyučovaný v Zákone od svojho detstva. Nemohol by teda o sebe povedať, že v jeho živote bolo obdobie, kedy žil bez zákona. V liste Filipským o sebe napísal:
… na ôsmy deň obrezaný, z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona farizej… (Filipským 3:5)
3 Ak Pavol nehovorí ani o sebe, ani o kresťanoch, o čom sú potom všetky tieto verše?
Pavol chce v tejto kapitole veriacim ukázať, ako sa má kresťan stavať k Zákonu, keď už zakúsil spásu v Ježišovi. Jeho cieľom je znázorniť, aký veľký je rozdiel medzi životom Žida pod zákonom a životom kresťana v milosti.
Vo 1 Vari neviete, bratia — veď hovorím takým, čo poznajú zákon -, že zákon panuje nad človekom, dokiaľ žije? 2 Aj vydatú ženu zákon viaže len k žijúcemu mužovi; ak muž zomrie, je oslobodená od zákona muža. 3 Kým teda žije muž, budú ju volať cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. Ale ak muž zomrie, je oslobodená od zákona a nie je cudzoložnicou, ak patrí inému mužovi. 4 Tak ste aj vy, bratia moji, zomreli zákonu skrze Kristovo telo, aby ste patrili inému, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme prinášali ovocie Bohu. 5 Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti. 6 Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí, aby sme tak slúžili po novom, v Duchu, a nie po starom, podľa litery. Pavol ukazuje, že kresťania zo Židov už nie sú viac viazaní zákonom, ale slúžia v novote Ducha a nie podľa starej litery Zákona. Tento sled myšlienok pokračuje v 8. kapitole, kde je Boh chválený za slobodu od hriechu, ktorú nám chce Ježiš dať (8:1–2).
V 5. verši pripomína Pavol kresťanom zo Židov ich skúsenosť z času, keď žili pod zákonom („Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti.“). Patrí to už k minulosti, ako píše vo verši 6a: „Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí…“
Vo 7 Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vonkoncom nie! Ale hriech som poznal iba skrze zákon; veď by som nevedel o žiadostivosti, keby zákon nehovoril: „Nepožiadaš!“ 8 Ale hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie vzbudil vo mne všetku žiadostivosť; lebo bez zákona bol hriech mŕtvy. 9 Ja som kedysi žil bez zákona, ale keď prišlo prikázanie, hriech ožil 10 a ja som zomrel; i ukázalo sa, že to prikázanie, ktoré bolo pre život, bolo mi na smrť. 11 Lebo hriech, keď sa mu naskytla príležitosť, skrze prikázanie ma zviedol, a tým zabil. 12 Tak teda zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré. 13 Teda to dobré stalo sa mi smrťou? Vonkoncom nie! Ale hriech, aby sa ukázal ako hriech, spôsobil mi prostredníctvom toho dobrého smrť, aby sa tak hriech skrze prikázanie ukázal nadmieru hriešnym. Pavol na obhajobu Zákona píše, že je od Boha. Zákon ukazuje, čo je hriech, ale sám o sebe nie je pôvodcom hriechu. Ako náhle prišlo prikázanie, vynieslo na svetlo podstatu hriechu: nepriateľstvo voči Božiemu zákonu.
Vo 14 Vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, zapredaný hriechu. 15 Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. 16 No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. 17 Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 18 Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. 19 Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. 20 No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. 21 Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. 22 Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; 23 ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch. 24 Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? 25 Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu. Pavol hovorí, že aj keď zákon ukazuje, ako má človek správne konať, nemá moc nikoho vyslobodiť z otroctva hriechu. Myšlienka vo verši 19: „Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“, sa nemôže vzťahovať na obdobie Starého zákona v absolútnom zmysle, pretože už vtedy veriaci zakúšali Božiu pomoc v boji s hriechom. Abrahám a Jób, ktorí žili z viery, boli Bohom považovaní za spravodlivých a poznali Boha ako svojho Spasiteľa (Boh hovorí o Jóbovi: „Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého.“ — Jób 1:8 a Jób 19:25: „Ale ja viem, že môj Vykupiteľ žije …“ (podľa Roháčkovho prekladu).
Abrahám je daný kresťanom v Novom zákone ako príklad viery. (Rimanom 4:3: „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“; Galatským 3:6nn, napr. verš 9: „Teda tí, čo sú z viery, sú žehnaní s veriacim Abrahámom“).
Okrem toho Žalm 19 a Žalm 119 dosvedčujú, že dokonca už v čase Starého zákona mohli ľudia zakúsiť Božiu blízkosť a milosť:
Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ. (Žalm 19:15)
Trvalý pokoj požívajú tí, čo milujú tvoj zákon; a nemajú sa na čom potknúť. (Žalm 119:165)
Dokonca aj pohania, ktorí žili podľa svojho svedomia, boli schopní robiť dobro. Pavol o nich píše v liste Rimanom v kapitole 2, verše 10, 14, 15a:
„… ale sláva, česť a pokoj čakajú každého, kto koná dobro, najprv Žida, potom Gréka. .… A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach.“
Pavol sám žil pred svojím obrátením podľa svedomia, o čom svedčí v Skutkoch 23:1b („Bratia, ja som si počínal podľa najlepšieho svedomia pred Bohom až do dnešného dňa.“) a tiež v 2. Timoteovi 1:3a („Vzdávam vďaky Bohu, ktorému slúžim s čistým svedomím ako moji predkovia …“). Tieto verše ukazujú, že jeho zámerom v Rimanom 7 nebolo vykresliť svoj osobný život ani náboženský život pred jeho stretnutím s Ježišom.
Niekto by však mohol namietnuť, že ak Pavol píše v prvej osobe „ja“, potom musí túto kapitolu vzťahovať na seba. Prečo by si vybral práve taký spôsob vyjadrovania?
Štylistický prostriedok, ktorý tu Pavol používa vo forme prvej osoby, ktorá rozpráva svoj vlastný životný príbeh, môže niekomu pripadať zvláštny. Avšak obsah, ktorý chce podať, sa tým stáva oveľa živším, než by dovoľovalo použitie abstraktných formulácií. Opisuje skúsenosti ľudí, ktorí žili:
- pred Mojžišom — bez zákona (verš 9);
- po Mojžišovi — pod zákonom (verše 9b až 24 a verš 25b);
- po Ježišovi — bez zákona, pod vedením Ducha Svätého (verš 25a a kapitola 8).
Pavol chcel týmto štylistickým prostriedkom vyjadriť, ako naliehavo potrebovali spásu ľudia, ktorí žili pod zákonom. Jeho cieľom nebolo písať o konkrétnom človeku, ale očami kresťana posúdiť, ako vyzeral život pod zákonom a vyjadriť tým vďačnosť za dar spasenia.
Pred koncom kapitoly Pavol opis problému vyostruje: „Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem“ alebo: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro.“ Ako sme už vyššie vysvetlili, po porovnaní týchto výrokov s inými miestami je zjavné, že Pavol neučí o neschopnosti človeka vykonať niečo dobré. Práve naopak, tieto výroky vyjadrujú postoj niekoho, kto si pred Bohom hlboko uvedomuje svoje hriechy a pokorne, ale zúfalo hľadá riešenie („Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí!“).
Vo verši 25a „Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána!“ je náznak odpovede: záchrana je v Ježišovi. Vo verši 25b Pavol ešte znovu všetko zhŕňa, aby mohol prejsť k svojmu opisu Ježišovho triumfálneho víťazstva (začína v 8:1) a vyslobodenia od hriechu a smrti.
4 Zhrnutie
Aj napriek jednoznačným slovám Nového zákona o tom, že kresťan žije svätým životom, mnoho ľudí vzťahuje Rimanom 7 na vnútorný zápas kresťana. Pritom si ale neuvedomujú, že sa tým stotožňujú s nevykúpeným človekom, ktorý nezakúša Božiu moc.
V tejto kapitole je vykreslený postoj človeka, ktorý chce konať dobro, ale zisťuje, že toho nie je schopný. Neospravedlňuje svoje hriechy, ale trpí pod ťarchou svojej neschopnosti robiť dobro. Je smutné, že Rimanom 7 často radi používajú ľudia v náboženskom svete k ospravedlneniu svojich hriechov, keď hovoria: „Pavol bol na tom rovnako.“
Vzťahovať toto miesto na kresťanov znamená úplne znehodnotiť spásu, ktorú nám Ježiš priniesol. Ako by sme mohli hovoriť o spáse v prípade človeka, ktorý nie je schopný konať dobro a je stále trápený zúfalstvom z otroctva hriechu?
Nový Zákon hovorí:
Choďte duchom a nevykonáte žiadosti tela. (Galatským 5:16 — Roháčkov preklad)
Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme Abrahámovo potomstvo a nikdy sme nikomu neotročili. Akože hovoríš: „Budete slobodní“?!“ Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrok. A otrok neostáva v dome navždy; navždy ostáva syn. Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní. (Ján 8:31–36)