O ľudskom utrpení a Božej láske

alebo "Prečo to Boh dopustil?"

Ľudské utrpenie pôsobí zármutok a často vedie človeka k zatrpknutosti. Sme konfrontovaní s bolesťou spôsobenou chorobami, prírodnými katastrofami alebo ľudskou zlobou. Ako to Boh môže dopustiť? Ak existuje Boh a ak je milujúcim Bohom, prečo nezasiahne? Prečo prinajmenšom nezabráni utrpeniu, ktoré si človek sám nezavinil? Podobné otázky si v súvislosti s utrpením kladieme stále a nie sú ľahké. Zamestnávali aj veriacich ľudí v dobe Starého a Nového Zákona.
Hoci táto téma nie je ľahká, chceli by sme sa pokúsiť k nej sformulovať pár myšlienok. Dúfame, že budú pomocou k lepšiemu pochopeniu utrpenia a zloby vo svete. Mali by byť aj povzbudením s utrpením správne zaobchádzať, držať sa pevne nášho milujúceho Stvoriteľa alebo k nemu nájsť nový prístup.

Skôr než začneme písať o príčinách utrpenia, pozrime sa, ako k utrpeniu pristupuje Boh.

1 Ako k utrpeniu pristupoval Ježiš

Všemohúci Boh sa v Ježišovi stal človekom. Preto môžeme na Ježišovom príklade vidieť, ako sa sám Boh stavia k utrpeniu. Boh utrpenie nezavinil, ani nie je voči nemu ľahostajný. Ježiš ukazuje, že Boh nám chce pomôcť a chce nás preniesť aj skrze tie najťažšie obdobia. Chceli by sme spomenúť niektoré príklady, ktoré zmieňuje Nový Zákon.

Potom išiel (Ježiš) do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ (Lukášovo evanjelium 7:11-16)

Žena, ktorej zomrel jediný syn, bola vo veľmi ťažkej situácii. Vdovy bez detí boli vtedy nielen osamelé, ale úplne odkázané na milodary. Boli nemajetné a často nemali nikoho, kto by sa zasadil o ich právo. Smrťou svojho syna stratila táto vdova aj svoju jedinú oporu. Ježiš mal so smútiacou matkou súcit, prišiel k nej a povedal jej: „Neplač!“. Jej núdza ho nenechala chladným. Pomohol jej.

Iným príkladom je slepý žobrák Bartimej. Jeho život sa skrze Ježišovu pomoc zmenil. Píše sa o ňom:

Prišli do Jericha. A keď (Ježiš) so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z Jericha odchádzal, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste. (Markovo evanjelium 10:46-52)

Ak slepý človek nepochádzal z bohatej rodiny, bolo žobranie jeho jedinou možnosťou, ako prežiť. Je pochopiteľné, že Bartimej kričal zo všetkých síl, keď začul, že Ježiš je nablízku. Už o ňom skôr počul a veril, že Ježiš je záchranca poslaný od Boha, ktorý mu môže pomôcť. A on mu svoju pomoc neodoprel.

Ježišovu lásku k hľadajúcim a núdznym môžeme vidieť aj z nasledujúcej udalosti:

Ježiš povedal učeníkom: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam. Keď už bolo veľa hodín, pristúpili k nemu jeho učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a je už veľa hodín. Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ On im odpovedal: „Vy im dajte jesť!“ Vraveli mu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Opýtal sa ich: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“ Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby.“ Tu im rozkázal usadiť všetkých po skupinách na zelenú trávu. A posadali si v skupinách po sto a po päťdesiat. Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali. Aj obe ryby rozdelil všetkým. Všetci jedli a nasýtili sa… (Markovo evanjelium 6:31-42)

Ježiš v tejto, a v mnohých iných situáciách, urobil zázrak. Mnoho ľudí by si aj dnes prialo, aby niekto zázračným spôsobom zasiahol do ich situácie a všetko uviedol do poriadku. Ježišovi však išlo o niečo viac, než zmierniť utrpenie ľudí skrze zázrak. Keď prišiel na svet, chcel nám ukázať, že Boh miluje každého človeka a stojí po boku tých, ktorí trpia. Ježišovo konanie je výrazom Božieho zmilovania sa nad človekom a jeho blízkosti človeku v utrpení a tiesni. Cieľom Božej lásky pritom nie je v prvom rade odstrániť hlad a choroby. Veď najväčšia potreba človeka spočíva v niečom inom…

2 Ak Boh urobil všetko dobre …

V Biblii čítame, že Boh stvoril človeka a za domov na zemi mu dal raj. Raj nepredstavuje len nedotknutú prírodu, pokoj a zdravie. Raj vyjadruje harmóniu medzi Bohom a jeho stvorením, Božiu lásku, ochranu, starostlivosť a dobrotu voči človeku. Predstavuje tiež úprimný láskyplný vzťah medzi ľuďmi, ktorí majú vo svojom jednaní voči sebe navzájom odrážať milujúcu bytosť svojho Stvoriteľa.

K Božej láske patrí, že človeka obdaroval svedomím. Tento „vnútorný Boží hlas“ mal človeka viesť v jeho správaní, aby činil to, čo zodpovedá láske, a tak žil v pokoji s Bohom a ľuďmi.

Zámerom života v raji mala byť príprava na večné spoločenstvo s Bohom v nebi, do ktorého mal „prejsť“ každý človek na konci svojho putovania na zemi. To je skutočným cieľom našej existencie: Byť večne s Bohom – k tomu bol a je človek určený.

3 Odkiaľ pochádza utrpenie?

Kým človek Bohu dôveroval, mohol ho Boh chrániť a opatrovať. Keď sa však od Boha odvrátil, prišlo do sveta utrpenie a smrť. Biblia o tom pojednáva v príbehu o páde do hriechu (1. kniha Mojžišova 3). Hoci človek v raji netrpel žiadnou núdzou alebo nedostatkom, nechcel byť na Bohu naďalej závislý a podriaďovať sa mu. Chcel sám určovať, čo je dobré a čo je zlé, čo bude robiť a čo nie. Tým však život v raji stratil.

Nebola tým narušená len harmónia medzi Bohom a človekom, príbeh o bratovražde Ábela Kainom ukazuje, že pád do hriechu mal veľmi zlý dopad aj na spolužitie ľudí (1. kniha Mojžišova 4: 1-16). Utrpenie, ktoré prišlo do sveta ako dôsledok hriechu, sa rozšírilo medzi ľuďmi. K tomu patrí aj utrpenie, ktoré spôsobujú choroby. V nasledujúcich odsekoch sa tomu budeme venovať podrobnejšie. Chceli by sme tiež napísať niečo o prírodných živloch, ktoré môžu predstavovať ohrozenie života človeka.

4 Utrpenie spôsobené človekom

Odkedy človek stratil raj, sa väčšina ľudí snaží nájsť šťastie nezávisle na Bohu. Mnohí ho dnes hľadajú v materiálnom blahobyte, v súkromnom rodinnom živote alebo vo vzťahoch, v uznaní a v prijatí druhými ľuďmi. Človek sa pritom často hlbšie nezaujíma o to, čo jeho správanie znamená pre ostatných. Veď jeho určujúcim motívom býva hľadanie vlastného prospechu, istoty a „príjemných“ pocitov. Takto skazenosť človeka a sveta, v ktorom žije zachádza stále ďalej. Negatívne dôsledky nesie každý, či už priamo alebo nepriamo, sú v živote človeka realitou, rovnako ako jeho hriech.

Z Biblie vidíme, ako Boh opakovane varuje človeka, aby nehrešil a nebol ľahostajný voči Božím hodnotám a jeho vôli. Hriech stojí vždy proti láske a nutne so sebou nesie utrpenie. Ono nezačína vojnami, násilím a kriminalitou. Aj v dennom živote sme ním obklopení. Tam, kde ľudia nemilujú Boha, prikladá sa hodnotám ako je nezištná láska a služba, pokora, čistota, bezúhonnosť, spravodlivosť … len veľmi malá váha. Namiesto toho chce byť človek dôležitým, chce niečo dosiahnuť, niečo znamenať, prevládať nad druhými alebo uspokojiť svoje žiadosti. Takto sa rozmáhajú súperenie, pýcha, závisť, neúprimnosť, pokrytectvo, sebectvo a ctižiadosť. To sú časté príčiny ľudského utrpenia. Ten, kto nedokáže naplniť očakávania svojho okolia, sa cíti menejcenným, nemilovaným a na nesprávnom mieste. Ľudia sa kŕčovito snažia, aby si ich druhí všímali. Keď zlyhajú, často sú bez zľutovania ponechaní svojmu osudu a upadajú do zúfalstva a depresie.

O globálnej sociálnej nespravodlivosti vieme, že za chudobou rozvojových krajín stojí blahobyt bohatých krajín. Kto je však pripravený zmeniť svoj životný štýl a uspokojiť sa len s tým, čo skutočne potrebuje? Ako mnoho ľudí sleduje v médiách dokumenty o nespravodlivosti a biede vo svete, krúti hlavou a pýta sa, ako to Boh môže dopustiť? Rozdeliť sa im však nenapadne…

Je napr. všeobecne známe, že šičky v sériovej výrobe v Ázii musia pracovať vo veľmi zlých podmienkach. Pri požiaroch v továrňach na odevy stratili mnohé z nich život alebo schopnosť pracovať. A to len preto, že týmto veľkým podnikom nezáleží na ochrane a dobrých podmienkach ich pracovníkov, vidia v nich len lacnú pracovnú silu. Napriek tomu v našej (európskej) spoločnosti mnohí nie sú ochotní vzdať sa nakupovania nového lacného oblečenia. Chcú držať krok s každým módnym trendom, hoci ich šatník je už plný. Každý, kto takto pristupuje k veciam, je spoluzodpovedný za vykorisťovanie a nespravodlivosť, ktoré sú zo ziskuchtivosti páchané na ľuďoch.

A ako sa k tomu stavia Boh? Nevyprázdni naše bankové kontá a peniaze nerozdá chudobným. On nás nenúti k dobrému. Dal nám vedomie zodpovednosti a svedomie, ktoré nám ukazuje, čo máme robiť. Volá nás konať podľa princípov lásky a starať sa zo slobodného rozhodnutia o tých, ktorí sú v núdzi. Vynútené dobré skutky nie sú skutočne dobré a nemajú hodnotu (nielen) v Božích očiach. Boh si želá, aby sme boli dobrí a zodpovední ľudia, ktorí radi milujú a nestavajú sa ľahostajne k utrpeniu druhých.

5 Utrpenie spôsobené chorobami

„Zdravie je najdôležitejšie“ – podobné výpovede počujeme nielen z úst ľudí, ktorí sú zasiahnutí chorobami. Závažná choroba je určite ťažkou kapitolou v živote človeka zvlášť vtedy, keď je spojená so silnou bolesťou a ak je nevyliečiteľná. Je ešte neznesiteľnejšia, keď je v nej človek zanechaný sám, keď sa príbuzní alebo známi stiahnu, lebo nemajú nič, čo by mohli druhému v jeho núdzi ponúknuť. Uvedomujú si, že každá útecha typu „zase bude lepšie“, je len prázdnym slovom.

Biblia chápe choroby ako ďalší dôsledok pádu do hriechu. Dôsledok toho, že ľudia bez Boha sa v priebehu dejín vydali na mnohé zlé cesty a stratili Božiu ochranu. Boh stvoril ľudstvo ako jedno spoločenstvo, v ktorom každý jednotlivec zakúša bezpečie v Bohu, ale aj starostlivosť ostatných ľudí. Pokiaľ tieto chýbajú, prirodzene, negatívne dôsledky zasiahnu predovšetkým tých ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom slabší ako ostatní a nie nutne tých, ktorí nesú väčšiu vinu.

Hriech mnoho zničil. To sa týka jednak životného prostredia, ale aj vnútorného života človeka, jeho tela a duše. V tomto zmysle patria ťažké choroby k utrpeniu, ktoré spôsobil človek. Mnohé ochorenia sú dôsledkom zlého spôsobu života toho, koho zasiahli. V takom prípade otázka „prečo to Boh dopustil?“ nemá opodstatnenie. Choroby však môžu zasiahnuť aj ľudí, ktorí za to nie sú osobne zodpovední.

Biblia rozpráva príbeh o človeku, ktorý sa volal Jób. Bol bezúhonný, ale veľmi chorý. Nechápal príčinu svojho utrpenia. Prešiel hlbokým vnútorným bojom a prijal skutočnosť, že my ľudia máme určité hranice a nedokážeme celkom preniknúť do podstaty vecí. Chýba nám nadhľad, ktorý má len Boh.
Tu Jób odpovedal Pánovi: „Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš, nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť. Hovoril som, lenže neuvážil som tie divy, čo chápať ver’ som nemohol. (Jób 42:1-3)
Toto poznanie pomohlo Jóbovi vzdať sa svojich výčitiek a nájsť útechu v tom, že Boh má všetko vo svojich rukách, že sa mu môže zveriť, a že jedného dňa uzrie svojho spravodlivého Stvoriteľa, ktorý mu zjedná spravodlivosť. (Jób 19:25)

Ani dnes človeku, zasiahnutému ťažkou chorobou, nepomôže zostať len pri hľadaní príčin svojho utrpenia. Oveľa dôležitejšie je pochopiť, čo sa mám zo svojho utrpenia naučiť a kam ma chce Boh po tejto ceste viesť. Len skrze úprimné obrátenie sa na Boha môže človek pochopiť hlbší zmysel osobného utrpenia.

K tomu je potrebné postaviť vlastný život do Božieho svetla: Uvedomujem si, že môj život je vzácny dar? Nakoľko dôležitý je pre mňa ten, ktorý život dáva? Nakoľko ho hľadám? Vzdávam mu za svoj život vďaku? Pýtam sa ho, ako mu môžem vyjadriť svoju vďačnosť? Alebo so samozrejmosťou očakávam prežitie zdravého a dlhého života bez väčších problémov?

Zdravie má vysokú hodnotu, ale nemá mať tú najvyššiu hodnotu v našom živote. Choroba môže priniesť do ľudského života zrelosť, môže nám postaviť pred oči, akí sme krehkí a aký pominuteľný je náš pozemský život. Skrze chorobu sa môžeme učiť súcitiť s našimi blížnymi a rásť v milosrdenstve voči tým, ktorí sú v núdzi. Choroba nám môže pomôcť nájsť oporu v Bohu, namiesto toho, aby sme sa spoliehali sami na seba a na to, čo dokážeme. S chorobou sa môžeme naučiť, že naša hodnota nezáleží na našom výkone. Naša cena je v tom, že nás Boh miluje nezávisle na tom, či sme zdraví alebo chorí, a že nás stvoril k večnému životu v jeho blízkosti. Pozvanie k večnému životu platí pre každého – aj choroba môže pomôcť pochopiť, že večnosť je cieľ nášho života. Večný život je nádejou všetkých veriacich a nádej dáva trpiacemu človeku potrebnú silu utrpenie niesť:

Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním (k životu). (1. Tesalonickým 4:13-14)

6 O ľuďoch s postihnutím

V našej spoločnosti, kde je v centre ľudský výkon, sa často spája telesné alebo duševné postihnutie s utrpením. Prevláda názor, že život človeka napr. s Downovým syndrómom nie je plnohodnotný, pretože taký človek je neustále odkázaný na druhých. Pre mnohých z toho potom vyplýva krutý záver, že je lepšie takého človeka potratiť predtým, než príde na svet. Vo väčšine krajín sveta je v takom prípade potrat beztrestný (legálny až do pôrodu)!

Stále zriedkavejšie stretávame ľudí s Downovým syndrómom alebo s iným hendikepom. Je to preto, že počas tehotenstva sú skrze rôzne vyšetrenia takí ľudia odfiltrovaní. Podľa štatistík, v Európe nedostane šancu prežiť takmer žiadne takto diagnostikované dieťa1 Na Slovensku môže byť situácia trochu iná, keďže niektoré prenatálne testy sa u nás zatiaľ nerobia štandardne.2

Nie je však skutočným utrpením postihnutých ľudí práve to, keď sa na nich ľudia pozerajú zhora, a tak im nepriamo dávajú najavo, že ich život nemá hodnotu a bolo by lepšie, keby nikdy nevideli svetlo sveta?! Alebo keď ich druhí ľutujú, pretože si myslia, že si nebudú môcť „užiť“ život.

Sme veľmi vďační, že napriek tomu sa ešte nájdu ľudia s telesným alebo duševným postihnutím, ktorí sú prijímaní svojimi rodinami alebo širším okolím, kde je o nich postarané a môžu sa tak aj pri svojom postihnutí radovať zo života.

7 Utrpenie spôsobené prírodnými katastrofami

Mnohí ľudia sa radujú z prírody. Veriaci ľudia ju vnímajú ako výraz moci, múdrosti, tvorivosti a lásky nášho Stvoriteľa. Na druhej strane, zem nie je miestom bez nebezpečenstva. Opakujúce sa zemetrasenia, sopečné výbuchy, cunami, suchá, potopy, búrky … sa stávajú prírodnými katastrofami, ak sú pri nich zásadne zasiahnuté životy ľudí. Vyvstávajú prinajmenšom dve otázky:

1) Prečo Boh nestvoril našu zem tak, aby neohrozovala človeka?

2) Ako sa má človek, podľa Božieho plánu, k týmto hrozbám postaviť?

K zodpovedaniu prvej otázky si pomôžeme, ak objasníme najprv druhú. K tomu by sme chceli spomenúť jeden príklad zo Starého a jeden z Nového Zákona.

Najprv text zo Starého Zákona, kde Boh hovorí prostredníctvom Mojžiša k svojmu ľudu krátko pred tým, než vstúpili do Kanánu – do zeme, ktorú im Boh zasľúbil, keď ich vyviedol z egyptského otroctva:

…Krajina, do ktorej sa uberáš, aby si ju vlastnil, nie je taká ako egyptská krajina, z ktorej ste vytiahli, kde si sial svoje semeno a zvlažoval svojimi nohami ako zeleninovú záhradu. Krajina, do ktorej tiahneš, aby si ju vlastnil, je krajinou vrchov a rovín a zvlažovaná je z neba dažďami, krajinou, o ktorú sa stará Pán, tvoj Boh, a sú na ňu ustavične upreté oči Pána, tvojho Boha, od začiatku roka až do konca. A ak budete poslúchať moje príkazy, ktoré vám dnes ukladám, ak budete milovať Pána, svojho Boha, a slúžiť mu celým srdcom a celou dušou, tak dá vašej zemi dažďa na svoj čas, včasný dážď i neskorý dážď, aby ste mohli pozbierať obilie, mušt a olej, aj trávu vašich polí pre svoj dobytok, aby ste sa aj vy mali z čoho najesť dosýta. Dávajte si pozor, aby vaše srdce nepoblúdilo, aby ste neodbočili a neslúžili cudzím bohom a neklaňali sa pred nimi; ináč by vzbĺkol Pánov hnev proti vám, zatvoril by nebesá a dážď by vôbec nepadal, zem by nepriniesla svoje plody a vy by ste zakrátko vyhynuli z krásnej krajiny, ktorú vám dá Pán… (5. Kniha Mojžišova 11:10-17)

V citovanej pasáži je zanechaná správa: Boh je láska a hľadá vzťah s tými, ktorých stvoril, aby im preukázal svoju dobrotu. Boh svojmu ľudu zasľubuje, že ho bude chrániť a bude mu žehnať dažďom a úrodou, ak ho budú milovať a chodiť po jeho cestách. Ak však Boha opustia, opustia aj jeho ochranu a nevyhnú sa následkom.

V Novom Zákone v Skutkoch apoštolov 11:27-30 nájdeme krátku správu o hladomore v čase vlády cisára Klaudia (panoval v rokoch 41-54 po Kr.):

„V tých dňoch prišli do Antiochie proroci z Jeruzalema. Jeden z nich, menom Agabus, vstal a z vnuknutia Ducha oznámil, že bude veľký hlad po celom svete. A aj bol za Klaudia. Preto sa učeníci rozhodli, že každý podľa svojich možností napomôže bratom, čo bývajú v Judei. Aj to urobili a poslali zbierku starším po Barnabášovi a Šavlovi.“

Tu vidíme na konkrétnom príklade, ako Boh ochraňuje pred nebezpečenstvami tých, ktorí ho počúvajú a ktorí sú s ním spojení. Pre veriacich, ktorí neboli hladomorom tak silno zasiahnutí, bolo samozrejmé pomôcť ostatným v ich núdzi. Skrze kresťanskú lásku tak boli dôsledky hladomoru zmiernené.

Tento hladomor z doby vlády Klaudia nie je v Biblii spájaný s hriechom ľudí. Je jednoducho spomenutý ako skutočnosť, rovnako ako je skutočnosťou to, že sa v živote môžeme dostať do ťažkej situácie. Takými situáciami však môžeme prejsť po boku nášho Stvoriteľa, ktorý vyzýva aj nás, aby sme si v nich stáli na blízku.

Boh chce, aby sme pochopili, ako sa máme postaviť k nebezpečenstvám na tejto zemi a ako si v nich môžeme navzájom pomáhať. To je možné vtedy, keď sa ho budeme pýtať a necháme sa ním viesť. Z globálneho pohľadu to, žiaľ, nie je reálne, pretože väčšina ľudí sa Bohu nechce podriadiť. Ľudia, ktorých vedie túžba po moci, nechcú prijať svoje hranice, odvracajú sa od Boha a vo svojej nerozumnosti, ľahkovážnosti alebo zaslepenosti prehliadajú nebezpečenstvo. Niektoré veľkomestá sú známe tým, že sú vybudované v oblastiach postihovaných zemetrasením. Napriek tomu v nich pribúdajú noví prisťahovalci – niektorí nútení potrebou nájsť si prácu a mnohí iní hľadajúci blahobyt, úspech a kariéru. Katastrofy sú tak nami ľuďmi „predprogramované“.

O ľuďoch zasiahnutých prírodnými katastrofami nemôžeme vyvodiť, že nesú väčšiu vinu ako ostatní. Na takéto udalosti väčšinou nie je možné pozerať ako na Boží trest. Je možné ich však vnímať ako výzvu zaobchádzať s naším životom a prírodou zodpovedne a predovšetkým ako výzvu obrátiť sa k Bohu. Na zemi predsa ide o oveľa viac než o blahobyt a bezstarostný a bezpečný život. Všetci raz budeme stáť pred Bohom, a vtedy bude záležať na úplne iných veciach. Ježiš ukázal, že sa máme znepokojovať predovšetkým o náš večný život:

A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: „Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť úrodu.“ Potom si povedal: „Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok.“ Potom si poviem: „Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!“ Ale Boh mu povedal: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život, a čo si si nahonobil, čie bude?“ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ (Lukášovo evanjelium 12:15-21)

Biblia tiež jasne ukazuje, že Božia starostlivosť a dobrota sa netýka len tých, ktorí Boha milujú. Život na zemi je síce sprevádzaný nebezpečenstvami, v ktorých Boh nemôže dostatočne chrániť tých, ktorí sa od neho odvrátili, napriek tomu dáva všetkým ľuďom vo svojej láske veľa dobrého. Veľa ľudí si to neuvedomuje. Ježiš povedal:

Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. (Matúšovo evanjelium 5:44-45)

Možno Boh nestvoril zem ako miesto bez nebezpečenstva práve preto, aby sme uprostred neho mohli zakúšať jeho ochranu a pomoc, uvedomovali si prítomnosť nášho Stvoriteľa a našu závislosť na ňom, aby sme nespyšneli a nestali sa sebaistými, keď si myslíme, že máme všetko vo svojich rukách. V tom môže spočívať odpoveď na našu prvú otázku.

8 Ako niesol utrpenie Ježiš a ako v tom môže pomôcť nám …

Svojim príchodom medzi nás prijal Ježiš život v skazenom svete. Hoci mnohým trpiacim pomohol, on sám zakúsil na vlastnom tele dôsledky ľudskej zloby. Prijal mučenie a dokonca aj ukrižovanie, aby nám ukázal, čo je naším skutočným problémom a čo musíme zmeniť.

Ježiš volal ľudí k tomu, aby vo svojom živote dali Bohu prvé miesto. Jeho zvesť a jeho život im nastavili zrkadlo, ktoré pohlo ich svedomím. Ľudia tak mohli pochopiť, v čom zhrešili a čo ich od Boha oddelilo. Náboženskí vodcovia ho znenávideli, pretože odhalil ich pokrytectvo. Väčšina sa k jeho výzve opustiť sebecký život, postavila ľahostajne. Ježiš, ktorý neurobil nikdy nič zlé, bol preto nespravodlivo odsúdený ako zločinec. Ako to niesol? V predvečer svojho ukrižovania povedal svojim učeníkom nasledovné slová:

„Hľa, prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete, každý svojou stranou, a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou. Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jánovo evanjelium 16:32-33)

Pre Ježiša bolo najdôležitejšie vždy činiť vôľu svojho Otca. Tak zostal spojený s Bohom. To mu dalo silu niesť nespravodlivé utrpenie bez zatrpknutia, bez nenávisti a bez toho, aby sa proti svojej situácii búril. Aj v utrpení zveril svoj život Otcovi a k ​​ľuďom si zachoval lásku. Jeho pozemský život bol násilne ukončený, ale jeho večný život mu ľudia zobrať nemohli.

Aj apoštol Pavol opisuje, ako on a ostatní kresťania dostali od Ježiša silu niesť ťažkosti, v utrpení neprepadnúť zúfalstvu, a napriek tomu si zachovať vnútornú radosť z nádeje na večný život:

No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme (…) veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami. A to všetko pre vás, aby hojnosť milosti prostredníctvom mnohých rozmnožila vzdávanie vďaky na Božiu slávu. Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje. Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky. (2. list Korintským 4:7-18)

Aj keď sme voči mnohému utrpeniu bezmocní, môžeme si byť istí, že Boh všetko vidí a vie. V neviditeľnom večnom svete panuje spravodlivosť, pretože Boh pôsobí spravodlivosť tým, že každému odplatí podľa jeho skutkov. Kto našiel záľubu v nespravodlivosti alebo bol ľahostajný k nespravodlivému jednaniu, nebude mať účasť na radosti z večného života.

Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet. A videl som, ako z neba od Boha zostupuje sväté mesto, nový Jeruzalem, vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha. A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh – ich Boh – bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjavenie 21:1-4)

Už teraz nám však Ježiš chce pomôcť zakúsiť Božiu blízkosť a žiť z jeho sily. Pokiaľ na jeho lásku odpovieme vďačnosťou a necháme sa ním v našom konaní viesť, obdaruje nás pokojom, radosťou a nádejou, ktoré nemôžu byť narušené vonkajšími okolnosťami. Ježiš o tom hovorí v Matúšovom evanjeliu 11:27-30

Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.

9 Záver

Boh stvoril človeka so schopnosťou slobodne sa rozhodovať a niesť zodpovednosť. To znamená, že na jednej strane máme slobodu robiť morálne rozhodnutia, na druhej strane sme ale tiež za naše konanie zodpovední. To je podstatný rozdiel medzi človekom a ostatným stvorením. Naša ľudská dôstojnosť spočíva v tom, že sa môžeme slobodne rozhodnúť pre lásku k ľuďom a k Bohu, pre súcit, úprimnosť, vernosť a pod. Táto morálna sloboda patrí k podstate človeka, a preto nám ju Boh nevezme, keď ju zneužijeme, keď sme ľahostajní, sebeckí, nemilosrdní … a tak škodíme sami sebe alebo zapríčiňujeme utrpenie iným ľuďom. Príčinou utrpenia nevinných teda nie je Boh. Príčina spočíva v tom, že človek nevyužíva svoju slobodu a svoje dary podľa Božieho plánu.

Všetci vo svojom živote zakúšame, že zlé rozhodnutia majú zlé následky. Človek sa z toho má poučiť robiť správne rozhodnutia, ktoré majú dobré následky. Rovnako tak je to s dôsledkami hriechu. Nemôžeme očakávať, že neláskavé, sebecké a ľahostajné správanie nebude mať žiadne zlé dôsledky. Utrpenie, ktoré priniesol hriech, má človeku ukázať, že cesta bez Boha nevedie k ničomu dobrému. Túto nesprávnu cestu má čo najskôr opustiť, aby už viac nespôsoboval utrpenie a žil s Bohom a ľuďmi v pokoji.

Ľudia, ktorí majú s utrpením skúsenosť, často pochybujú o Božej existencii alebo o Božej láske. Na druhej strane však nemusia mať problém s nespravodlivosťou alebo zločinom, ak im prinesie výhodu. Jedným príkladom sú potraty. V roku 2014 bolo na svete potratených približne 56 miliónov3 detí, t.j. 153 425 potratov denne. Je nepredstaviteľné, aké množstvo ľudí je zapojených do tohto globálneho zločinu. Boh nezasahuje tak, že by napr. nechal lekára zomrieť na infarkt, hneď ako prikročí k vykonaniu potratu. Boh pôsobí inak, napr. skrze výčitky svedomia alebo aj tým, že človeka konfrontuje s dôsledkami svojich hriechov, ktoré ho privedú k zamysleniu. Tento Boží prístup k ľuďom je zreteľný v Ježišovom podobenstve o márnotratnom synovi (Lukášovo evanjelium 15:11-24):

„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: „Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.“ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ A začali hodovať.

Boh nás nechce tlačiť k tomu, aby sme sa nad sebou zamysleli, pretože on je láska. Uchádza sa o ľudskú lásku a čaká trpezlivo, že sa otvoríme jeho hlasu. Boh chce mať s nami úprimný vzťah, ktorý môže vzniknúť len na základe slobody a nie z donútenia. Na základe tohto vzťahu nám chce darovať svoju pomoc, silu, ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a ťažkostiach života na tejto zemi a predovšetkým radosť z večného života s ním.

***

K čítaniu tohto článku vás možno priviedla skúsenosť, že ste sami zažili utrpenie. Možno ste sa pýtali, odkiaľ je tak veľa utrpenia vo svete a čo s tým môžeme urobiť. Sme radi, že u Ježiša a v Biblii nachádzame jasné odpovede na dôležité otázky. Chceli by sme pomôcť ľuďom nájsť cestu k Bohu, ktorý dokáže očistiť a premeniť srdce človeka a môže nás urobiť schopnými milovať. Ak máte túžbu Boha spoznať, žiť s ním a milovať druhých alebo ak máte myšlienky či otázky k tomuto textu, budeme radi, keď nás skontaktujete.


 

 

Späť na začiatok ↑


Poznámky:
  1. Pri analýze potratov v roku 2002-2004 sa zistilo, že 88% tehotenstiev v Európe bolo ukončených v prípade, že bol u nich diagnostikovaný Downov syndrómom.
    BOYD, P.A. et al. Survey of prenatal screening policies in Europe for structural malformations and chromosome anomalies, and their impact on detection and termination rates for neural tube defects and Down’s syndrome. BJOG [online]. 2008, vol. 115, no. 6, s. 689-696. [cit. 2017-03-13]. ISSN 1470-0328. Dostupnosť: DOI: 10.1111/j.1471-0528.2008.01700.x 
  2. Foundation Jérôme Lejeune. Prenatálna diagnostika (Kap. 3). In: Manuál bioetiky pre mladých. Bratislava: Kanet, n.o., 2015, s. 22-23. ISBN 978-80-972036-1-0 
  3. SEDGH, G. et al. Abortion incidence between 1990 and 2014: global, regional, and subregional levels and trends. The Lancet [online], July 2016, vol. 388, no. 10041, s. 258-267. [cit. 2017-03-13]. ISSN 0140-6736. Dostupnosť: DOI: http://dx.doi.org/10.1016/S0140-6736(16)30380-4