Úvod
Medzi ľuďmi z rôznych denominácií môžeme niekedy počuť slová „nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Matúš 7:1–5) a ďalej: … každý človek sa musí sám postaviť pred Bohom a bude braný na zodpovednosť za to, ako žil, … nikto, okrem Boha nevidí do srdca druhého človeka a nemôže tak objektívne posúdiť jeho vzťah s Bohom a to, či je spasený. Duchovný a náboženský život druhých je chápaný ako súkromná vec, ktorá je pre ostatných ľudí čiastočne alebo úplne „tabu“, a teda akákoľvek kritika je považovaná za súdenie a nedostatok tolerancie. Podobne ľudia pristupujú i k posudzovaniu učenia rôznych denominácií. Pokiaľ ale je učenie nejakej denominácie nebiblické a falošné, je nutné to posúdiť, vyvodiť správny záver a pripustiť, že takáto denominácia kráča po zlej ceste.
V nasledujúcich odsekoch sa budeme zaoberať otázkou ako presvedčenie, že „človek by nemal alebo nesmie posudzovať druhého“ stojí vo svetle kresťanského učenia a života.
Rozdiel medzi posudzovaním a súdením
Mnoho ľudí pokladá posudzovanie a súdenie za to isté, napriek tomu je ale medzi týmito výrazmi významný rozdiel. Slovo posudzovanie nemusí mať nevyhnutne negatívny význam, pretože znamená zaujať postoj k tomu, čo je dobré a zlé, znamená to uplatniť biblické princípy v každodenných situáciách. Rozlišovanie medzi dobrým a zlým je v duchovnom živote rovnako dôležité, ako v iných veciach každodenného života. Pre mnohých ľudí slovo posudzovanie predstavuje zlý postoj. Posudzovanie však, ktoré vychádza z túžby poznať pravdu, je prvým krokom k tomu, byť schopný pomôcť. Ak motivácia pomôcť druhému chýba, potom sa aj úplne spravodlivé a správne posúdenie môže skutočne obrátiť v nemilosrdné odsúdenie bez lásky. V Biblii je niekoľko veršov, ktoré hovoria proti sebaspravodlivému, povýšenému a farizejskému odsudzovaniu (napr. Matúš 9:9–13; Lukáš 18:9–14). V nasledujúcom podobenstve Ježiš odmietol práve takýto postoj bez lásky:
Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: »Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka« – a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata. (Matúš 7:1–5)
Podstata tohto podobenstva spočíva vo varovaní namysleného a pokryteckého človeka, ktorý zdôrazňuje hriechy druhého, bez toho, aby si uvedomil svoje vlastné. V podobenstve nie je povedané nič proti odstráneniu triesky z oka brata, Ježiš odmietol zlý postoj a motív, sebaspravodlivosť a nepripravenosť bojovať o vlastnú zmenu. Ježišova hlavná myšlienka je, aby sme videli naliehavosť najprv posúdiť sami seba a uvedomili si závažnosť vlastných hriechov. Potom budeme schopní pomôcť druhým.
„Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?“
Prirovnanie hriechu k trieske nepodporuje rozšírený názor, že hriechy / triesky druhej osoby nie sú moja vec, pretože s trieskou v mojom alebo i v cudzom oku by mal byť nespokojný každý človek. Rovnaké podobenstvo nájdeme i v Lukášovom evanjeliu 6:37–42, kde je ešte jasnejšie, že Ježišov zámer bol varovať proti neláske a odsudzovaniu:
Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. (Lukáš 6:37)
Posolstvá podobenstiev, ktoré v Matúšovi 7 alebo Lukášovi 6 nasledujú, sú tiež spojené s triezvou kritikou a posúdením. Nútia nás k otázkam: „Kto je ten, čo si nezaslúži dostať naše perly?“, „Kto je ten, ktorý nevstúpi do Božieho kráľovstva?“ (Matúš 7:6.15–23). V Lukášovi 6:43–46 nás zase Ježiš učí, že falošných učiteľov spoznáme podľa ich ovocia. Aj z týchto príkladov vidíme, že Ježiš nehovoril o odmietnutí kritiky a posúdenia.
Akú úlohu má posúdenie v osobnom vzťahu s Bohom?
Aby sme sa v tomto svete skazenom hriechom mohli na niekoho alebo niečo úplne spoľahnúť, musíme si všetko najprv dobre preveriť (2. Korintským 11:14–15). Boh nám v tomto hľadaní pomohol tým, že odhalil zlobu a hriech, keď nám zo svojej milosti a lásky zjavil seba samého a umožnil sa k Nemu priblížiť. (Jánovo ev. 15:22–24).
Židom, ktorí mu uverili, Ježiš povedal: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jánovo ev. 8:31–32)
Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. (Jánovo ev. 15:14–15)
S Bohom je možné žiť len vtedy, ak človek prijme ponuku Jeho milosti a žije v pravde, ktorú On položil ako základ (Rímskym 12:1–2). Nájdenie pravdy a hlavne život v pravde, rovnako tak ako odkrývanie a zdržiavanie sa klamu je preto nutnosťou. Ten, kto toto neuvádza do praxe, môže ľahko minúť cestu vedúcu k večnému životu.
Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Matúš 7:13–14)
Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde. (Jánovo ev. 4:23–24)
Dávajte si pozor, aby ste neprišli o to, na čom ste pracovali, ale aby ste dostali plnú odmenu. Ktokoľvek zachádza ďalej a neostáva v Kristovom učení, nemá Boha. Kto ostáva v jeho učení, ten má aj Otca aj Syna. (2. list Jánov 8–9)
Keď niekto pripravuje jedlo s hubami, či sa najprv nepresvedčí, že každá huba je jedlá a nie je tam žiadna jedovatá? Rovnako tak musíme byť obozretní a pozorní vo veciach týkajúcich sa Boha a nebrať ich na ľahkú váhu.
Sú veci, na ktoré môžu mať ľudia rôzne názory a všetci budú mať svojím spôsobom pravdu. Niekto si trebárs myslí, že je lepšie, aby mu na balkóne rástli muškáty, iný si tam zasadí fuchsie. Sú ale veci, o ktorých takto zmýšľať nemôžeme bez toho, aby sme žili v klame alebo klamali – kedy dva rôzne názory nemôžu byť zároveň správne. Keď napríklad dieťa ukáže na muchotrávku zelenú a spýta sa, či je tá huba pre človeka jedovatá alebo jedlá, je len jedna správna odpoveď. Alebo keď máme odpovedať na otázku, či sa Zem točí okolo slnka či naopak. Sú to otázky, ktoré sa týkajú reality.
Rovnako tak je to s poznaním o Bohu. Nemôžeme o Ňom vedieť všetko, môžeme poznať ale to, čo nám On sám o sebe ukazuje zo svojho stvorenia, skrze naše svedomie, skrze prorokov, ktorých poslal a hlavne skrze svojho Syna Ježiša Krista. O tom všetkom sa môžeme dozvedieť v Jeho Slove – v Biblii. To, čo si myslíme o Bohu nie je len otázkou vkusu, osobného založenia alebo vplyvu okolia, ale týka sa to nášho vzťahu s Ním.
Nemôžu mať obaja ľudia pravdu, keď jeden tvrdí, že Boh stvoril niektorých ľudí pre zatratenie a druhý hovorí, že nie; keď jeden verí, že Duch Svätý je osoba a druhý nie; keď si niekto myslí, že veriaci človek môže odísť od Boha a druhý to popiera; keď jeden hovorí, že človek je hriešny už od svojej prirodzenosti a druhý hovorí, že to tak nie je, alebo keď sa niekto domnieva, že peklo existuje a iný to popiera.
Mohli by sme spomenúť ešte iné príklady toho, čomu ľudia v rôznych skupinách veria. Tieto presvedčenia nie sú len abstraktnou teológiou, ale majú zásadný vplyv na život tých, ktorí im veria, ovplyvňujú ich postoj a správanie voči Bohu a ľuďom.
Boh však chce, aby každý, kto sa úprimne rozhodne hľadať pravdu, ju aj našiel! Taký človek sa bude pýtať, aký Boh je a ako žiť život, ktorý sa mu páči v čistej viere a láske. V Biblii nájdeme veľa povzbudení k posudzovaniu všetkých a všetkého.
Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi, a nemajte účasť na jalových skutkoch tmy, radšej ich odhaľujte,… (Efezským 5:8–11)
Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe! (1. Tesalonickým 5:19–22)
Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. Poznáte ich po ovocí. Veď či oberajú z tŕnia hrozná alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, kým zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda po ich ovocí ich poznáte. (Matúš 7:15–20)
Úloha posúdenia medzi kresťanmi
Posudzovanie je nenahraditeľným prejavom lásky. Aby sme mohli niekomu pomôcť tak, ako si to Boh želá, musíme porozumieť jeho vzťahu s Bohom, a to vrátane nedostatkov. Musíme posúdiť jeho život a skutky.
Vo svete je kritika často braná veľmi osobne, pretože ľudia sú príliš pyšní nato, aby ju prijali. Pre mnohých je jednoduchšie obísť konfrontáciu s druhými, nebyť postavení tvárou tvár vlastným chybám a byť volaní k obráteniu.
Takto to ale medzi kresťanmi byť nemá!
Dôsledky toho, že sa kresťanské komunity už v prvých storočiach vydali po jednoduchšej ceste:
- Kresťania sa uzavreli voči svojim bratom a sestrám. Úprimný prístup k sebe navzájom a bratská láska prestali byť prirodzené, nikto si už nemohol byť istý tým, v akom duchovnom stave je jeho brat alebo sestra pred Bohom.
- S poklesom napomínania v cirkvi vymizlo aj úsilie o posvätenie. „Menej závažné“ hriechy zostali skryté a spoločenstvo uplatňovalo prísnejšie merítka len v prípadoch zjavných hriechov, ktoré často dospeli do veľmi svetských rozmerov.
- Nedostatok potrebnej pomoci, napomenutia a povzbudenia alebo aj nepripravenosť vylúčiť zatvrdených kresťanov pripravili živnú pôdu pre skryté hriechy. To všetko otvorilo cestu pseudo-kresťanskému životu v rámci cirkvi, to znamená, že v zhromaždení boli spolu so skutočnými kresťanmi „falošní kresťania“ a neveriaci.
- Ľudia pripravení k činom a majúci dobré organizačné schopnosti získali autoritu a vedúce postavenie v zboroch bez toho, aby na nich a na ich rozhodovanie a konanie niekto dohliadal, ako tomu bolo predtým medzi viacerými staršími (Skutky 20:28).
- Ako dôsledok týchto zmien sa kresťanské spoločenstvá otvorili falošným učiteľom a falošným predstavám o Bohu. Cirkev prestala byť príkladom, ktorý usvedčuje svet a volá ho k obráteniu.
Biblia, ktorá tieto nebezpečenstvá predvída, nás motivuje niesť zodpovednosť za našich bratov a sestry v Kristovi, napomínať ich a povzbudzovať. Takto je možné uchovať si v zhromaždení lásku, poslušnosť a čistotu podľa Božej vôle.
Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu. (Židom 3:12–13)
Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. (Matúš 18:15–17)
Ale teraz som vám napísal, aby ste sa nestýkali s tým, kto sa volá bratom, a je smilník, chamtivec, modloslužobník, utŕhač, opilec alebo lupič; s takým ani nejedzte. Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo?! Vari nesúdite aj vy tých, čo sú vnútri?! Lebo tých, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Vylúčte zlého spomedzi seba! (1. Korintským 5:11–13)
Vedľa naliehavého volania po povzbudzovaní ostatných veriacich, nájdeme v Biblii mnoho príkladov o tom, ako kresťania strážili učenie Cirkvi, ktorá je „stĺpom a oporou pravdy“ (1. Timoteovi 3:15).
Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. Božieho Ducha poznáte podľa tohoto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde, a už teraz je na svete. Vy, deti moje, ste z Boha a zvíťazili ste nad nimi, lebo ten, ktorý je vo vás, je väčší než ten, čo je vo svete. Oni sú zo sveta, preto hovoria podľa sveta a svet ich počúva. My sme z Boha. Kto pozná Boha, počúva nás. Kto nie je z Boha, ten nás nepočúva. Podľa toho poznávame Ducha pravdy a ducha bludu. (1. list Jánov 4:1–6)
Poznám tvoje skutky aj tvoju námahu a vytrvalosť a viem, že nemôžeš zniesť zlých. Skúšal si tých, čo hovoria, že sú apoštolmi, a nie sú, a zistil si, že sú to luhári. (Zjavenie 2:2)
Nasledujúce verše ukazujú, akú nenahraditeľnú úlohu malo posudzovanie v tom, keď kresťania chceli pomôcť k obráteniu druhým:
Ale ak budú všetci prorokovať a príde nejaký neveriaci alebo jednoduchý človek, všetci ho usvedčia, všetci ho posúdia, vyjdú najavo tajnosti jeho srdca, a tak padne na tvár, bude sa klaňať Bohu a vyzná: „Naozaj je Boh medzi vami!“
(1. Korintským 14:24–25)
Ježiš často poukazoval na to, čo ľudí vzďaľovalo od Boha a od neho (napr. Matúš 23:37–54 a 19:16–22). Ak si aj my želáme, aby sa druhí k Bohu priblížili, musíme nasledovať Ježišov príklad aj keď to prinesie konflikty a odmietnutie. (2. Timoteovi 4:14–15)
Zo všetkých týchto príkladov je vidieť, že posudzovanie nemá negatívny význam. Je to dôležitá súčasť lásky voči Bohu, k pravde, lásky medzi kresťanmi a ku všetkým ostatným ľuďom.